Táto vražda sa doteraz nevysvetlila

30. decembra 2025 11:58, Prečítané 1 674x, jozefmiklosko, Nezaradené

Často chodím okolo hrobu františkána Jozefa Emanuela Cubínka. Vždy je vyzdobený, večer svieti ma ňom svieca. 4.1.1966 tu, vo Svätom Jure, pochovali 52 ročného kňaza, ktorého 31.12.1965 vrah dvoma výstrelmi z pištole odzadu zastrelil. Tento básnik, publicista a prekladateľ mal predtuchu svojej smrti, vyplývala zo sledovania a záujmu ŠTB o jeho činnosť. Bol mučeníkom za vieru, ktorého, ak zomrel rukou ŠTB, by mala Cirkev blahorečiť. Doteraz vrah zostal neodhalený.

Jozef Cubínek sa narodil 13.5.1913 v Oravskej Polhore, ako najmladší zo 6 súrodencov. Jeho otec zomrel pred jeho narodením, matka Mária mala vtedy 53 rokov. 25.8.1929 sa Jozef stal františkánom, v r. 1934 maturoval v Skalici, 29.6.1937 bol vysvätený za kňaza. V r. 1939-46 bol profesor náboženstva, literatúry a taliančiny na skalickom gymnáziu. Často prekladal z chorvátčiny a taliančiny a písal básne, nejednu v smutnom duchu.

Nad ránom zabieleným v slzách večera, noci

a v kvapkách zarosených okien,

po spánku rozorvanom

na oči mi sadol ťažký sen:

že som bol žobrákom

kontrastom šťastných ľudí.

Na kraji cesty z asfaltu

s klobúkom svojim ošúchaným,

s bolestným stonom v hrudi

čakal som v sychravom nečase

na kúštik porozumenia, na nehu v ľudskom hlase.

Čakal som na teplý pohľad.

Bol básnikom katolíckej moderny, kronikárom, publicistom a prekladateľom. Ako profesor literatúry, citoval svojho učiteľa: „Dnes už nieto veľkých básnikov, lebo niet záujmu o básne. Dnešný svet sa chce zabávať.“ (táto predpoveď sa plní). Proroctvom je aj jeho výrok: „Žijeme v dobe všeobecnej, duchovnej a duševnej ľahostajnosti. Moderný človek cíti trpké osamotenie, chorobné oslepenie svojej duše svetlom, pre ktoré nie je stvorená.“

Preložil 16 kníh, medzi inými rozsiahle romány napr. A. Manzoni: Snúbenci (1947), N. Salvaneschi: Katedrála bez Boha (1949) a Pastier na výšinách (1949), A. Majocchi: Život chirurga (1948), aj diela A. M. Liguoriho, V. Deželiča, G. Papiniho a ďalších. Máme ich doma z knižníc našich rodičov.

Šli vôkol starci, mladí, deti

zrýchleným tempom v kroku

a nepovedali ani vety.

Srdce sa zvíjalo v bôli,

v päste sa zovrela ruka,

i plakať horko sa mi chcelo,

keď som sa pozrel do klobúka.

Starší mi hádzali doň

len samé pohŕdanie

a deti kamienky, blato,

veď žobrák necíti,

veď on je na to, na to.

Slováci často zabúdajú na svojich velikánov. Rehole by sa viac mali snažiť zachovať v pamäti národa osobnosti, ktoré vyrástli v ich radoch. Treba oceniť, že Cubínkovi krajania, najmä Ivan Matis, k storočnici jeho narodenia vydali brožúrku Martýr živej viery a že Obec Oravcov s vtedajším richtárom Jánom Opartym, spolu s ďalšími organizáciami 2.12.2013 pripravili v Bratislave Spomienkový večer na pátra Cubínka. Súčasťou bola aj výstava dokumentov Život a dielo J. Cubínka, ktorú vtedy otvoril svätojurský farár Pavol Póša.

Moja odpoveď nebola kliatbou,

len slabým plačom v hrudi,

na pohŕdanie ľudí.

Nechal som dary na dlažbe

s palicou, klobúkom,

aby tam zostali,

aby svedčili o podlých srdciach,

ktoré sú tvrdšie ako skaly.

Studený vietor na drôtoch hral,

keď som sa s novým poznatkom

poberal v neznámu diaľ.

O, Bože, ak tento sen