Jozef Mikloško

Dnes tohto posledného básnika ruskej dediny už mnohí nepoznajú. Iba Ľubo Feldek ho občas pripomína. Bol citlivého a láskavého srdca, dedinský chalan, bohém a chuligán, ktorý miloval ľudí, prírodu, zvieratá, rodný kraj Objavil sa ako kométa. Mal mimoriadnu schopnosť pár slovami navodiť atmosféru. V Zlatej ruži Konštantína Paustovského je tento jeho úryvok: Až povedou mne plavou čeřinou,s provazem na šiji a s hlavou nevinnou… V Jeseninovom rodisku Jeseninovo napísal, že západy slnka za Okou a súmraky na vlhkých lúkach sú najdokonalejšie v jeho poézii.

Žil divokým životom, často mal milostné aféry a škandály, bol viackrát ženatý, ale stále nežne písal o svojich láskach. Srdce vám zasiahne text (preklad Z. Bergrovej): Vánice, můj milý, všechno zavála, ja bych zatopila, postel ustlala… To si jenom Pámbu stoupa na špičky, sype z výšky dolů bíle kytičky. Zatop milá, v plotně, ustel postýlku, roztaje mi srdce aspoň na chvilku.

Toto je preklad Ľ. Feldeka: Hnal som srdce z lona do lona, hlúposťami zapratal si myseľ a tvoj prísny obraz – ikona – po kaplnkách zatiaľ ticho visel.

Často sa vracal k matke. V Liste mame (preklad M. Marčanovej) píše: Tys ješte živa, moje stařenko? I ja jsem živ – a pozdrav posílam. Ať plyne tichá záře večerní nad střechou domku, jak jej v mysli mám….Jsem dosud něžný, jak jsem býval kdys a jenom na to s touhou myslívam, jak utek bych od stesku vzpurného k chalupě nízké zase domů k nám….Tak zapomeň už na svůj nepokoj, ať duše tvá se pro mne nermoutí! A ve svém starém vetchém šušuně mi nechoď marně za ves naproti.

Jeho návraty do rodnej dediny preložil Ľ. Feldek: Znova sa vraciam k rodným kútom svojim. Kto ešte pozná ma? A kto už nie? Pred drevenicou ako gazda stojím. Štvanec a tulák, srdce skúšané…. Hľa, prečo ma to k človeku tak láka, prečo stále ľudí mám tak rád, prečo na pokraji plaču bol som…Usmial som sa, bôľ v duši uhasiac – veď túto drevenicu, gánok so psom už aj tak asi neuvidím viac.

Jesenin sa často sa zamýšľal nad poslaním básnika. Svojimi postojmi a aj škandálmi sa dostal do nemilosti režimu, pred ktorým ho zachránila iba hospitalizácia na psychiatrii (preklad Ľ. Feldek): Byť básnikom – to len taký môže, čo pravidlo pravdy neporuší: krvavo si vydrie spopod kože vlastný cit – na balzam cudzích duší. Byť básnikom – značí na námestí vypľuť dušu, netajiť sa s tiesňou. Iba slávik spieva bez bolestia vystačí iba s jednou piesňou.

Svoj alkoholizmus opísal v sugestívnej básni Čierny muž (preklad J. Taufer): Můj příteli, jsem velmi a velmi chorý! Sám nevím, kde sa vzal ten bol. Buď že vítr fičí nad pustými, holými poli, anebo jako keře v záři posypáva mozek alkohol.

Jeho poézia dosahuje vrchol v roku 1925, s blížiacou sa smrťou, ktorú neraz predpovedal (preklad M. Marčanovej): A podzim zlatnouci a chladný, když letní mízu brízkam vzal, pro ty, co opustil jsem tady, se žlutým listím rozplakal. Ja vím to, vím. Už v krátké době – ne svou, ne cizí vinou snad – za nízkou zdí tam na hřbitově snem tichým navždy budú spát.

Tušenie smrti je aj tu (preklad Z. Bergrovej): Stříbrobíle pláně luna popráši, celá země leží v bílem rubáši. Bílé slzy kanou bílým březinám. Kdo jim asi umřel? Nejsem to ja sám?

Posledný krát napísal svojou krvou v predvečer smrti, pretože v hoteli, v ktorom býval nebol atrament. Báseň odovzdal svojmu priateľovi s poznámkou, aby ju prečítal neskôr: Na shledanou – bez ruky a slova – smutek ulét, vyhas každý vznět. Umírat věc jistě není nová, žít však, věř mi, žít – toť jakby smet.

28. decembra 1925 ráno ho našli mŕtveho v petrohradskom hoteli. Označili to za sebevraždu, ale dodnes je nevyšetrená s podozrením, že išlo o vraždu režimu.

Smrť vyvolala v Rusku veľký smútok. V. Majakovský k nej povedal: „V živote tomto umrieť ťažké nie je, je omnoho ťažšie život vytvárať.“ Marina Cvetajevova napísala: Jen ne žel – málo žil, jen ne smutek -– málo dal, mnoho žil – kdo naše žil dny, všechno dal – kdo píseň dal.     

V spomienke na smrť pápeža Wojtylu som napísal, že mi v srdci vtedy znel úryvok básne Sergeja Jesenina Kvety (1925): ”Šum rezeda a fiala, mne z duše ťarcha spadala.” (V českej verzii to v preklade J. Víšku zneje takto: Šum, fialinko s rezedou, ať smutky navždy odejdou! Môj blog na http://jozefmiklosko.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=185782#ixzz19LbeUbRz som uviedol úryvkom na Jeseninovu Pieseň o fenke, ktorej utopili sedem šteniat: Svoj posledný škandál urobil Jesenin v Astórii. Kto sčíta slzy nad sučkou s utopenými šteňatami? …

V tomto roku som našiel Jeseninovi báseň z r. 1923, ktorá som preložil doslovne:

Zostala mi iba jedna zábava:                           

dať prsty do úst a veselo zapískať.

Zlú povesť o mne rozšírili,

vraj som hanebník a bitkár.

Ach, aká smiešna strata!

V živote je veľa smiešnych prehier.

Hanbím sa, že som veril v Boha.

Je smutné, že už teraz neverím.

Zlaté, vzdialené diaľky!

Každodenná smrť všetko spáli.

Bol som hrubý a škandalózny

aby som jasnejšie horel.

Dar básnika je hladiť a čmárať,

Je na ňom osudná pečiatka.

Biela ruža s čiernou ropuchou

chcel som sa na zemi oženiť.

Nech sa nenaplnia, nech sa neplnia

myšlienky ružových dní.

Ale ak sa čerti v duši zahniezdili –

znamená to, že v nej žili anjeli.

Pre túto zábavu je to iba blato.

Odísť s ňou do inej krajiny.

Chcem v poslednej minúte

poprosiť tých, ktorí budú so mnou –

aby za všetky moje ťažké hriechy,

za neveru vo vďačnosť

obliekli ma do ruskej košele

zomrieť pod ikonami.