Deväť mesiacov sme žili spolu. O tri dni, už s tebou, sme chceli osláviť prvé výročie založenia rodiny. Často sme sa s tebou zhovárali a počúvali, ako sa hýbeš pod maminým srdcom. Zrazu z neznámej príčiny, krátko pred zrodením, tvoje srdiečko dotĺklo. Bola si zdravá, vážila si 3,60.
Nezomrela si, iba si neprišla. Prvý a posledný raz hladím tvoje čierne vlasy a studené čelo. Deväť mesiacov príprav na tvoje privítanie nebolo zbytočných. Za ten čas a najmä dnes, som všeličo pochopil. V spomienkach budeš žiť medzi nami. Našu lásku príjmu tvoji budúci súrodenci.
„Keď nie je pokrstené, nemožno ho pochovať, ani sa za neho nesmie slúžiť omša“ povedali vtedy autority.
Smutno spieval vtáčik v korune gaštanu, keď pod ním akýsi ľudia zahrabávali malú škatuľku. Bez rozlúčkových slov padali slová Otčenáša s hrudami zeme. Ako si prišlo, tak aj odchádzaš – ticho. Tvoj životopis sa skladal z dňa bolesti.
Necelé dva roky po smrti prvej Moniky sa nám narodila druhá. Pamätám si jej okále, keď si prečitala svoje meno na pomníku.
Ján Pavol II. zriadil v r. 2004 komisiu, ktorej predsedal kardinál Jozef Ratzinger a požiadal ju o „teologickú jasnosť“ o osude zomrelých nepokrstených detí (aj v ich rodine sa to stalo). 30-členná komisia vypracovala 41-str. dokument „Nádej pre deti, ktoré zomierajú bez krstu“. 19.4.2007 ho Benedikt XVI. podpísal a po 16. storočiach zmenil pohľad cirkvi na osud týchto detí.
Celá debata | RSS tejto debaty