Zajtra tomu bude 58 rokov, keď nás „navštívilo“ pol milióna vojakov, 6300 tankov, 2000 kanónov a 800 lietadiel – päť krajín Varšavskej zmluvy na čele so ZSSR.
Nasledovala normalizácia pod vedením KSČ. Stratili sme desiatky tisíce emigrantov, stálo nás to ďalších 21 rokov neslobody, pre mnohých najlepšie roky života. „Táto noc nebude krátka“, spieval Karel Kryl a mal pravdu.
Alexander Dubček prvý preskočil tieň totality, dal priestor svetlu a napriek naivnej viere v socializmus s ľudskou tvárou, osem mesiacov náhlej slobody stálo za to.
Bol som prekvapený, keď mi vo svete na slová Pražská jar, odpovedali „Dubček“. Stalo sa mi to v Číne, vo Vietname, Japonsku aj v Kórey. Dubček sa stal mýtom, symbolom neúspešného pokusu zreformovať nezreformovateľné.
Dubček pochopil vývoj r. 1968, stal sa tolerantnejší, aj k veriacim. Podcenil však nebezpečenstvo sovietskej okupácie, neinformoval kolegov o Brežnevových listoch a rýchla kapitulácia v Moskve vyvolala nástup Gustáva Husáka.
Andrej Sacharov povedal štyri dni pred smrťou, 10.12.1989, že r. 1968 v ČSR veľmi ovplyvnil jeho osud. Ožila v ňom nádej a snaha verejne sa aktivizovať. Aj Michail. Gorbačov, keď som s ním v marci 1994 robil v Kórey hodinu interview, povedal, že si Dubčeka ctil a vážil a že začiatok perestrojky a glasnosti bol u nás v r. 1968.
Počas 21-ročnej normalizácie, Dubček neurobil, ako iní, sebakritiku. Vydržal byť sebou samým, neemigroval. Až do novembra 1988 bol odpísaný, vtedy mu jedna z najstarších univerzít v Európe, Univerzita v Bologni, udelila čestný doktorát.
Bol som s ním 2x v zahraničí, v Berlíne a Nardene, bol mimoriadne populárny. Po r. 1989 mal politické ambície, vo VPN stál na čele vývoja. S ním sa zviezlo veľa exkomunistov, ktorí vývoj brzdili. Boli dlho odstavení, zacítili šancu a chceli „návrat k obrodnému procesu“, nepochopili, že ich verzia socializmu už skončila.
Československý pokus z r. 1968 bol pozoruhodný tým, že sa odohral nenásilne v súhre tých, čo vládli, s občanmi. Bola to snaha o moderný spôsob spoločenskej zmeny silou ideí a pozitívnych činov.
Dubčekova autonehoda 1.9.1992 bola podozrivá, v deň schválenia slovenskej ústavy. Jeho zdravotný stav sa zlepšoval a náhle zomrel. Jeho priatelia z Bologne viackrát žiadali o jeho prevoz na doliečenie, ale doma to nepovolili.
Dubček zomrel 7.11.1992, na výročie VOSR, keď sa FZ hádalo o zániku ČSFR. Spory boli aj ohľadne jeho štátneho pohrebu, niektorí pražskí politici ho nechceli. Nakoniec bol, s trpkosťou Slovákov, pochovaný v Bratislave.
Celá debata | RSS tejto debaty