Jozef Mikloško

O Nežnej revolúcii sa zasa hovorí, aj tými, čo vtedy chodili do základnej školy alebo ešte nežili.

16.11.1989  to začalo študentami v Bratislave, 17. 11. došlo v Prahe ku tvrdému konfliktu študentov s políciou.

November 1989 bol po 40 rokoch začiatok šance zariadiť si život podľa svojich predstáv. Ťažko sa to   presadzovalo, najmä keď sa objavili pokušenia slobody. Objavilo sa však nielen sedem statočných. 

Pád socializmu neznamenal víťazstvo kapitalizmu. Nadšenie z pádu berlínskeho múru však netrvalo dlho. Kupónová privatizácia bola chybou, divoká privatizácia vytvorila veľké sociálne rozdiely, ktoré sú tu doteraz. Pri privatizácii strategických podnikov si mal štát nechať aspoň 51%. Nemali nám do zahraničia „uletieť“ mnohé kľúčové podniky, banky, poisťovne,…

Slovensko má za sebou 36-ročný úspešný príbeh. Žijeme v mieri. máme veľa šikovných a čestných ľudí, ktorí statočne pracujú a dobre vychovávajú svoje deti. Nemajú to ľahké, ale sú zárukou, že nakoniec všetko pôjde správnym smerom.

Pred Novembrom 1989 som si tiež myslel, že komunisti tu budú vládnuť dlho. Odpor sa u nás prejavil už v r. 1968, ale pykali sme pre to 21 rokov „normalizácie“. Charizmatik Vladimír Jukl k tomu povedal, že keby nebol 21.august 1968, mali by sme tu už odvtedy – 21 rokov tvrdý kapitalizmus. (Jukla zatkla ŠtB v r. 1951 a ako 27-ročného ho odsúdili za velezradu na 25 rokov väzenia, aj v uránových baniach v Jáchymove. Podmienečne ho prepustili po 13,5 rokoch.)

Kvôli politickým názorom bolo v rokoch totality v ČSSR uväznených asi 70 tisíc ľudí, sto z nich popravili. Roľníkom zhabali pôdu, tábory nútených prác boli plné, vyše 900 kláštorov zlikvidovali a tisíce rehoľníkov a rehoľníčok pozavierali a internovali do táborov PTP. Kto mal iný názor alebo veril v Boha, bol triednym nepriateľom. Vyšetrovateľom, mučiteľom, sudcom, bacharom a funkcionárom vtedajšieho režimu, sa nič nestalo.

V r. 1985 som bol na 250-tisícovom Velehrade, vtedy bežalo veľa podpisoviek. Po bratislavskej sviečkovej manifestácii v r. 1988, ktorú zaregistroval celý svet, sa už socializmus nespamätal. Na Slovensku bola „podzemná“ cirkev jedinou silou proti vtedajšiemu režimu. Mala samizdaty, stretká detí, mládeže a rodín, náboženstvo v súkromí, pašovanie a distribuovanie náboženských kníh…

Bol som matematik, nebol som disident. Písal som do samizdatov, organizoval náboženstvo detí, výlety a stretnutia mladých, šíril náboženské knihy zo zahraničia. Ak sa mi podarilo po veľkom úsilí ako štipendistovi Alexandra von Humboldta vycestovať na vedecký pobyt do Mníchova, nosil som tam aj správy Antonovi Hlinkovi a mal som kľúče od jeho kancelárie.   

Pád socializmu bol zázrakom, boli to najkrajšie chvíle môjho života. Koncom r. 1989 Anton Hlinka počas kázne v bratislavskom Dóme povedal: „Čo bude ďalej, keď opadne nadšenie, prejavia sa pokušenia slobody, a Hosana sa zmení na Ukrižuj ho?“ Až neskôr som tomu porozumel.

Porevolučná zásada „nie sme ako oni“, bola naivná. VPN a OF vzalo bývalých členov KSS pod svoje krídla, aj preto vyhrali voľby v r. 1990. KDH bolo druhou stranou s 18%, to bolo šťastie, lebo sme vtedy mali málo osobností. Obracanie kabátov bolo novým prvkom, ale v radosti Novembra nám to nevadilo. Aj keď dav komunistov na tribúnu nepustil, vo vládach a v parlamentoch ich bolo dosť.

Keď stovka nových politikov, aj ja, išli špeciálom sponzorovaným Štefanom B. Romanom z Kanady v máji 1990 na týždeň za krajanmi do USA, reakcie Dubčeka, Schustera, Čiča a ďalších boli prekvapujúce. Na tribúnach spievali Hej, Slováci, v kostole sa modlili. Doma boli kostoly plné, nad miliónom ľudí vo Vajnoroch pri návšteve Jána Pavla II. v r. 1990 visela aura radosti. Boli sme naivní nadšenci a odvážni amatéri. 

Po revolúcii som často rečnil. Bol som petržalský predseda KDH a podpredseda Rady KDH pre zahraničie. Keď sa na Predsedníctve KDH hľadal po voľbách v r. 1990 do Federálnej vlády podpredseda pre ľudské práva, Viliam Oberhauser ma navrhol a prezident Havel ma akceptoval. Tatra 603 ma zaviezla na dva roky do Prahy – bol to čas nadšenia, zmien a tolerancie. Praha bola vtedy pupkom sveta, stretol som tam mnoho osobností z celého sveta. Federálne zhromaždenie vtedy schválilo 180 vládnych návrhov, ktoré loď  našej krajiny otočili o 180 stupňov. Za 11 z týchto zákonov som bol zodpovedný a preto som ich ja predkladal vo FZ.

Najťažšie naše obdobie bolo od r. 1993, v samostatnom Slovensku, o ktorom som dlho sníval. Vrátil som sa z Prahy, plný skúseností a energie, ale tu už viali vetry mečiarizmu a nacionalizmu. Po 36 rokov však Slovensko dnes, napriek všetkému, napreduje k lepšiemu.

Rada KDH 1990, Snem KDH a biskupi sa pripojili k Novembru