Jozef Mikloško

Rád mám, keď sa pri zaspávaní túlam po milých miestach. Vtedy vás môže napadnúť – čo keby som napísal o tom knihu.  

Dlho sa potom hráte s myšlienkou – pokračovať alebo pustiť to z hlavy? Rok píšete poznámky na lístočky, potom to usporadúvate na papiere a konečne piata verzia začína byť nádejná. Desiata by mala byť už konečná – vystupovať.

Nasledujú maily, telefóny a SMS-ky – grafikovi, sponzorom, vydavateľom, distribútorom… Žeravý je facebook, twitter, instagram, e-mail,… Treba k tomu vytrvalosť a aj sklerózu a hrošiu kožu.  

Už sa to rok rodí, ide to ako z chlpatej deky. Platí, čo mi raz Anton Hykisch povedal o svojej novinke: „Je o všetkom a teda o ničom.“ 

Chcel som dať knihe názov Zo zátišia mimóz, ale ten je už obsadený. Aj bugenvílie,   levandule, orgován a chryzantémy majú svoje zátišia. Letia nad nimi oblaky, privejú teplo a pohodu, aj dážď a sneh. Vtedy sa lepšie rozmýšľa a píše. 

Text bude nelineárny – striedanie minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Reťazce asociácií sú ako fraktály, ktoré vytvárajú na obrazovke obrazce. Ctím si čistý papier, na ktorom môže byť myšlienka, ktorá zmení svet. Ak si ju nevšimnete, uletí ako motýľ a viac sa nevráti.

K téme sa vyslovili aj iní:

Máme stále dlhšiu minulosť a kratšiu budúcnosť (A. Solženicyn).

Keď svedkovia udalostí vymrú, rodia sa legendy (Ilja Erenburg).

Snaž sa robiť dobre a nech si vrabce čvirikajú (Don Ján Bosco).

Ani deň nesmie byť bez napísaného riadku (Armin Vambéry).

Spisovateľ musí byť ADHD. Vtedy si  včas neuvedomí, že ani táto kniha nebude ľahká jazda.

V roku 2017 mi vyšla 270 stranová kniha mojich spomienok Ľudia a doba z môjho života (MarenčinPT). Po ôsmich rokoch by mala niekde vyjsť Doba a ľudia – vtedy, teraz a potom.