Aj po jarných chladoch zrazu zasvietili biele agáty, červené pivoňky, ružové ruže, fialové bugenvílie, voňavé levandule a žlté mimózy, ktoré v Ríme kvitli už v decembri. Najkrajšie sú však slovenské lúky plné kvetov.
Podľa Wikipedie existuje 62 farieb. Všetky sa vraj dajú namiešať z červenej, žltej a modrej. Červená a modrá dáva fialovú, modrá a žltá zelenú. Červená, žltá a modrá sa vraj nedá dosiahnuť mixom žiadnych farieb. Iba dúha so siedmimi farbami je na celom svete rovnaká.
Keď v r. 1958 hľadali pre súťaž v San Reme pieseň, autorovi textu, Franco Migliaccimu, jej slová napadli v sne, keď večer predtým sa pozeral na Chagallov obraz Dipinto in blue – Namaľované na modro. Domenico Modugno potom s Volare spieval a zvíťazil so slovami: „Všetky sny na úsvite zmiznú, pretože keď mesiac zapadá, vezme ich so sebou“.
Film Sen o sláve o D. Modugnovi, v ktorom hlavnú úlohu hrá Giuseppe Fiorello, je jediným filmom, ktorý som videl trikrát.
Modrá je dobrá, mne sa však viac páči fialová a žltá. Fialová kvôli múrom bugenvílií, ktoré stoja v Ríme ako more, po pravej a ľavej strane Izraelitov pri úteku z Egypta. Je to skôr farba pokánia a smútku ale u mňa vyvoláva radosť a nostalgiu za vlniacim sa morom, krásnymi kvetmi, výborným vínom, skorými východmi a neskorými západmi v Santorini.
Žltá vyjadruje radosť a veselosť, je mojim favoritom najmä kvôli lampášikom mimóz, ktoré sú prísľubom teplých dní.
Albert Einstein zdôrazňoval radosť z poznania a tvorby, to sa dnes zo sveta vytráca. Hovoril, že „kto ľúbi prírodu, musí milovať aj Boha.“
Marie Curie-Sklodowska, poľská rodáčka, objaviteľka rádioaktivity a nositeľka dvoch Nobelových cien, má na rodnom dome vo Varšave napísané: „Patrím k tým, ktorí sú presvedčení, že veda je niečo veľmi pekné.“ Aj kardinál Jozef Ratzinger hovoril, že spolu s hudbou sú to priame dary Boha ľudstvu.
Čo ma bude vždy znova fascinovať? Tamariška v púšti, osamelé granátové jablko na jesennom strome, húpajúce sa bója v mori, trblietanie hviezd, svetlom, ktoré bolo vyslané pred tisícročiami, pomaranče a kvety na rímskych uliciach na jednom strome, aj v záhrade nad Tiberom katedrály Santa Sabina, ktorej šéfom bol kardinál Jozef Tomko. Talianske mesto na kopci sa nedá skryť, ani svetielka rybárskych člnov blúdiace v noci a pripomínajúce tajomstvo.
Ako mladík som prečítal knihu Tihaméra Tótha: S otvorenými očami v Božej prírode (SSV, Trnava, 1942). Otvorila mi oči a som jej za to vďačný.
Celá debata | RSS tejto debaty