Jozef Mikloško

Pri masakri v rokline Babij Jar v septembri 1941 nemeckí nacisti s domácimi kolaborantami pri Kyjeve postupne postrieľali desiatky tisícov (30-100 tisíc) mužov, žien a detí, prevažne židovského pôvodu, ale aj Rómov, Ukrajincov a sovietskych vojnových zajatcov. Vraždenie tam pokračovalo až do príchodu Červenej armády v r. 1943.

Dmitrij Šostakovič (1906-1975), svetoznámy ruský skladateľ, skomponoval k tejto téme 13. symfóniu Babij Jar, op. 113, ktorá mala premiéru v r. 1962. Básnik J. Jevtušenko (1932-2017), autor textu, po premiére napísal, že „nadšené publikom 50 minút plakalo, rozmýšľalo a smialo sa.“ Jeho báseň publikovali na jeseň v r. 1961 v moskovských  Literárnych novinách, Šostakovič ju s jeho súhlasom zhudobnil. Veľkú slávu si v ZSSR vtedy nezažili…

Ako amatér a veľký priateľ hudby, si dovolím napísať svoje pocity a postrehy z koncertu Slovenskej filharmónie dňa 7.5.2026…. Bravúrne dirigoval Čech Tomáš Netopil, mužskú časť Slovenského filharmonického zboru viedla zbormajsterka Petra Torkošová, Slovák Jozef Benci podal výborný basový výkon (pripomínal mi dávneho Ivana Rebrova…)

Priznám sa, že nikdy som také krásne a zaujímavé hudobné dielo nepočul.  

Symfónia Babij Jar má päť častí.  

Prvá sa týka nadpisu. Fantastická hudba, plná rytmu a prekvapení. Idú Nemci, strieľa sa a kričí. Mŕtvych sú desiatky tisícov, nesmie sa na to zabudnúť.

Ostatné štyri časti majú zvláštne názvy: Humor, V obchode, Strachy a Kariéra.

V Humore vyspevujú a tancujú kozáci (aj dirigent, ten zaujímavo diriguje, ba až tancuje). V obchode sa začína smutno a tajomne. Niečo je vo vzduchu, zaznieva akési klepanie. Napätie stúpa, sólista sa strieda so zborom. Prichádza búrka, hromy, blesky, bicie nezaháľajú. Zvony sa vracajú, aj akási bojová pieseň. Strachy prinášajú bojový ruch, pravoslávny pochod, striedanie nálad, oznamuje sa smrť, hra na jednu strunu, vrúcne, pekne a melodicky. V piatej časti Kariéra sa všetko zrýchľuje, znejú zvony, lúčia sa s mŕtvym, spomína sa viera, zvony sa vracajú, hudba znie stále tichšie, nevinnejšie ale slávnostnejšie. Pomaly všetko tíchne, aj dirigent zmeravel a ľudia čakajú na zloženia jeho rúk, po ktorom vybuchne veľký potlesk.

To stišovania na konci mi pripomína symfónie Čajkovského a Mahlera…

Babij Jar z rušiny preložil Ľubo Feldek (paralelne aj Teo Križka), Humor V obchode a Strachy preložil Jozef Čertik a Kariéru Ľubo Feldek.

Za čo ich to na ten pranier hnali?

Talent – talent! Iné neplatí.

Zabudnutí – tí, čo preklínali.

Nezabudnutí sú prekliati.

Bol som prekvapený znalosťou ruštiny všetkých a načasovaním diela k 81. výročiu konca 2. svetovej vojny. Niekoľko myšlienok v blogu som prevzal z úvahy Andreja Šubu v koncertnom bulletine. (Prezradím, že medzi 27 mužmi zboru, spieval aj syn Daniel).