Najkrajším je Kalvária.
Mená našich kamarátov sa často menili, ťažko ich abecedne zoradiť: Caco, Dede a Fuxo, Šuďo a Saki, Ďufik, Pupuš, Džipa, Vaco, Lacinko Kompótik, Pišta, Laky a Tibor, Rudo Guba, Edo Mušák, Duďo a Ivan Kačír, Jano, Milan, Igor a Marián Furka, Ivan a Vlado Kubiňan, Lajo a Tomáš, Vaco a Bôbik Ujlacký…
Najlepší útočník bol Vaco. Džipa a Rudo boli betónbekovia, súperi tvrdili, že sú tvrdí. Rozhodcu sme nemali, takže nedostávali žltú ani červenú.
Jar vyčarila vôňu snežienok, fialiek, orgovánu a jazmínu.
Na 1. mája sme sa tajne okúpali v rieke. Zuby nám drkotali, ale tradícia sa dodržala.
Vôňa líp pripomínala prvé lásky, o ktorých nikto nevedel.
V plotoch bolo veľa dier, „šengen“ platil aj za totality.
Po území Apačov nasledovala zem Komančov. Potom bola zem nikoho, kde nás obkľúčili skalné ruže a armáda borovíc. Nad nami sa valili slobodné oblaky a v diaľke sa kľukatila nehybná rieka.
Na našom dvore bolo pieskovisko, hojdačky a lavička s dreveným stolom. Urobil ich deduško – tulák Knulp. Vždy, keď sa s fajkou zastavil, práca sa našla.
Aleja voňavých líp končila pri kostole a Misijnom dome. Odtiaľ viedla Krížová cesta na kopec k trom krížom, ktoré stále vidno aj zďaleka.
Vnímanie tejto krásy, so steblom v ústach, bolo tankovaním optimizmu, ktorý je zapísaný v DNA všetkých Kalvárčanov. Vzdialené mesto, letisko, Hrad a Zobor sú toho svedkom.
Celá debata | RSS tejto debaty