Sú to udalosti, o ktorých sa dnes málo hovorí. O Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii (VOSR) sa za totality v škole rok učilo, na výročie bývali oslavy. Syn mi to raz vysvetlil: z Aurélie vtedy vystrelili na cára.
13.5.1917 sa v portugalskej Fatime trom pastierom zjavila Biela Pani. Pri zjaveniach 22x spomenula Rusko, ktoré, ak ľudia nezmenia svoj život „mylnou náukou zaplaví svet, budú vojny a prenasledovania cirkvi.“ Pastieri a ani ostatní ľudia týmto slovám nerozumeli.
25 dní potom, 7.11.1917 vypukla v Rusku krvavá revolúcia – tragédia tejto krajiny a celého ľudstva. Nastúpil bojový ateizmus, začala sa vyše 70 ročná vláda komunistov s krutým prenasledovaním ľudí iného zmýšľania. Na 64. výročie fatimského zjavenia, 13.5.1981, bol v Ríme spáchaný atentát na Jána Pavla II.
VOSR sme do roku 1989 „oslavovali“ ako víťazstvo pracujúcich celého sveta. Nehovorilo sa, že tento „experiment“ vzal asi 60 mil. ľuďom život a priniesol nekonečné utrpenie najmä obyvateľom ZSSR a jeho satelitom. Národy, ktoré veľa trpeli veľa vedia, v tomto smere sa Rusko nedá predbehnúť.
Alexander Dubček bol politik, ktorý prvý preskočil tieň totality. Napriek chybám a naivnej viere v chiméru socializmu s ľudskou tvárou, osem mesiacov slobody v r. 1968 stálo za to. Bol som často prekvapený, keď mi vo svete na slová Pražská jar, odpovedali menom Dubčeka. Stalo sa mi to v Číne, vo Vietname, Japonsku aj v Kórey.

Dubček sa stal mýtom, symbolom odporu proti sovietskej totalite, neúspešného pokusu zreformovať nezreformovateľné, presadiť kvadratúru kruhu – socializmus s ľudskou tvárou.
To, čo malo neľudskú tvár gulagov a netolerancie v ZSSR od r. 1917, u nás od r. 1948, nemohlo zrazu získať ľudskú tvár, humánnu, slobodnú a tolerantnú.
Andrej Sacharov sa vyznal štyri dni pred smrťou, 10.12.1989, že rok 1968 v Československu veľmi ovplyvnil jeho osud. Ožila v ňom nádej a snaha verejne sa aktivizovať. Aj Michail Gorbačov, keď som s ním v marci 1994 robil v Kórey interview, povedal, že si Dubčeka ctil a vážil a že začiatok ich perestrojky a glasnosti bol v Československu v r. 1968.
Sovietske tanky pozitívnu cestu r. 1968 zahatili. Aj pre Dubčeka nastala normalizácia, v ktorej neurobil, ako iní, sebakritiku. Mnohí „hriešnici“ r. 1968 v predklone prosili KSČ o odpustenie. Ponížili sa a aj tak im to nepomohlo. Dubček vydržal byť sebou samým, ani neemigroval. Až do novembra 1988 bol odpísaný, vtedy mu jedna z najstarších univerzít v Európe, Univerzita v Bologni, udelila čestný doktorát. V prejave citoval sv. Františka z Assisi: „Bože, daj mi dosť pokory znášať veci, ktoré zmeniť nemôžem, dosť odvahy zmeniť tie, ktoré zmeniť môžem a dosť rozumu rozlíšiť jedny od druhých!“
Po r. 1989 som si ho vážil, mali sme v Prahe dobré vzťahy. Bol som s ním 2x v zahraničí, v Berlíne a Nardene, nevychádzal som z údivu, aký bol populárny. Mal stále politické ambície, vo VPN stál na čele vývoja. S ním sa zviezlo veľa bývalých komunistov r. 1968, ktorí vtedy vývoj brzdili. Boli dlho odstavení, teraz zacítili šancu. Ich názor bol „návrat k obrodnému procesu“, nepochopili, že ich verzia spoločnosti je už nereálna.
Pád socializmu v r. 1989 neznamenal víťazstvo kapitalizmu. Proti Dubčekovi viedli najmä Česi kampane, aj nechutné a nedôstojné. Je pravda, že jeho ambície boli privysoké, dlho nechápal, že nie on, ale Václav Havel bude prezidentom. Najmä vo FZ Česi na neho útočili, napr. 30.10.1991 ODS vystúpila s požiadavkou jeho odstúpenia. Havel mu nežičil, škandálom bolo, že Tigrid mu nedovolil 17.11.1991 rečniť na Václaváku (mne dovolil).
Dubček to ťažko znášal, Slováci to pokladali za útok proti ním. Dubček sa vtedy, ako predseda FZ, obklopil kolegami z r. 1968, ktorí vývoj nechápali. Bol slabý menežer a jeho kolektív mu málo pomáhal.
Náš pokus z r. 1968 bol pozoruhodný tým, že sa odohral nenásilne v súhre tých, čo vládli, s občanmi. Bola to snaha o moderný spôsob spoločenskej zmeny silou ideí a pozitívnych činov. Bolo paradoxom, že ľudia r.1968, ktorí sa nedali znormalizovať, boli po r. 1989 kritizovaní. Keď bola snaha ich rehabilitovať, zistilo sa, že mnohí nemajú čisté ruky z 50. rokov.
Dubčekova autonehoda bola podozrivá. Havaroval 1.9.1992, v deň schválenia slovenskej ústavy. Aj vyšetrovanie bolo divné. Jeho zdravotný stav sa zlepšoval a predsa náhle zomrel. Jeho talianski priatelia z Bologne opakovane žiadali o jeho prevoz do Talianska, nepovolili ho. Dubček mal po nehode svedčiť v Moskve o r. 1968. Keby žil, bol by slovenským prezidentom. Spory boli aj ohľadne jeho štátneho pohrebu, niektorí pražskí politici ho nechceli. Štátny pohreb si zaslúžil, nakoniec bol v Bratislave.
Dnes som si na neho spomenul v Slávičom údolí.


Tak je! ...
Bol som v Amerike, keď Havel ich kongresu... ...
Treba kúpiť. ...
Hej ale to bola ešte éra Gorbačova a Jelcina,... ...
Ale s obrovským dopadom. ...
Celá debata | RSS tejto debaty