Jozef Mikloško

Som Slovák. Otec bol z Východu, mama ze Senice, ale okolo nás v Nitre znelo veľa cudzích rečí. Aj nás doma nútili, nie s veľkým úspechom, do ich naučenia.

Suseda Bás-nény rozprávala po viedensky, učila nás, zasa nie s veľkým úspechom. Šuďova mama bola Maďarka, jeho otec bol Čech, štábny kapitán ve vyslužbě. Nemčinu a trochu maďarčinu nás učil svokor Karol. Netrvalo to dlho, vina bola na lenivých žiakoch.

Na  druhú stranu rieky sme chodili Bulharovi Sirakovi pretrhávať cibuľky. Za deň práce sme dostali 10 Kčs. S jeho synom sme po rokoch na to spomínali v Neapole.

Ruštinu nás učila profesorka Vilma Turisová, rodáčka z Podkarpatskej Rusi. Povedala, že Dede bol talent a ja som bol húževnatý. Brat mi to často pripomínal. Bol som potom ako matematik 23 krát v Rusku. Takže som si ruštinu vylepšil.

V Misijnom dome na nitrianskej Kalvárii boli študenti Spoločnosti Božieho Slova (SVD) z mnohých krajín. Aj Vinco Šikula tam zo dva roky študoval. Občas sa u nás zastavil, bývali sme kúsok odtiaľ. Za komunistov bol predseda Slovenských spisovateľov. V ich klube plnom papalášov zrazu začal spievať: „Ó, Mária, prímľuvnica náša…“

Mama študovala francúzštinu v Lille, pretože jej strýko, kňaz Gejza báči, jej nedovolil byť v skazenom Paríži. Tata hvarel po vyhodňarsky, študoval za františkána v Skalici a v Malackách. Nosil aj sutanu a mal tonzúru. Bez nejakých sľubov odtiaľ bezúhonne vystúpil.

V r. 1948 posledných 8 kňazov – misionárov odišlo navždy do ďalekých misijných krajov. Miništroval som s Dedenom na slávnosti, ktorú viedol arcibiskup Karol Kmeťko. Kalváriu navštevoval a pre chovancov vymýšľal súťaže. Ja a aj brat Dede sme sa zapájali (napr. do  pize zapiekli mince a kto ich chcel nájsť, musel si ruky zaviazať a hryzením ich hľadať…)

Mama bola redaktorkou časopisov Svätá rodina a Hlasy z domova a z misií u SVD. Zostalo mi z toho iba niekoľko výborných článkov. Keď tata s mamou chceli, aby sme im nerozumeli, začali hovoriť po francúzsky, tata trocha habkal a hovoril s michaľanským prízvukom.

Večer 3. mája 1950 sa plný kalvársky kostol modlil a spieval pieseň k Matke Božej – Neopúšťaj nás. V noci Misijný dom obkľúčili hordy ŠTB-ákov, policajtov, vojakov a milicionárov a na 40 rokov ho zavreli. Kňazov a študentov pozavierali a rozprášili. Ich vedúcich postupne súdili, ešte v 60. rokoch niektorých zavreli… Títo teroristi neboli z cudziny, boli to Slováci, ktorí sa zapredali komunistom. Nikomu z nich sa nikdy nič nestalo.

ŠTB malo sídlo v neďalekom Chudobinci – 150 metrov od nás. Občas nás ich fízli navštívili, urobili domovú prehliadku alebo predvolali rodičov na výsluch.  Tatu to hnevalo ale nebál sa ich. Mama na to doplatila zdravím, zomrela  53 ročná. S inými ženičkami sa pred ŠTB chodievali modliť a kropiť ich plot svätenou vodou.

Na všetko toto som si spomenul, keď sme nedávno v Nitre slávili 60. výročie svadby sestry Heleny. Keď sa s Jurajom zosobášili, večer navštívili doma vážne chorú mamu. Dala im požehnanie a v tú noc zomrela. Bola sobota pred Kvetnou nedeľou v roku 1966.

PS: Spomenul som si, že svoju nevestu Máriu som pod Kalváriou „náhodou“ našiel u susedov…