Jozef Mikloško

Sestra Helena bola z Nitry a Juraj bol zo Žiliny, ani neviem, kde sa zoznámili. Juraj vyštudoval za zverolekára, poza chrbát sme ho volali lo-doktor. Chalani na Kalvárii si nadávali „sprostý ako Ďuro“. Keď Juraj prvýkrát navštívil našu rodinu, niekto to tam tiež povedal. Aj tak si Helenu pred 60 rokmi zobral. Vtedy pracoval v Biovete, občas nám odtiaľ doniesol ich produkt. Salám sme vtedy videli raz za dva týždne a preto čerstvá karmenádla bola zázrakom.

Helenu volal tata slniečkom a zorničkou. Keď bola malá, my, dvaja starší bratia, sme ju museli kočíkovať. Vonku pískali chalani a jej sa nechcelo spať. Chceli sme preto jej uspávanie zrýchliť. Nezbadali sme, že na konci chodníka sú schody, po ktorých sa princezná v kočíku skotúľala. Mama nás vyobšívala metlou, jej dcérenka sa ani nezobudila a cumľala si palček.

Svojich bratov často sekírovala. Keď sme pri futbale vykrikovali, budili sme jej deti, ktorých mala neúrekom. Sveter si štrikovala tri roky. Keď zistila, že jej bude malý, rozhodla sa, že to bude vesta, potom šál, čapica a nakoniec muf, dnes už nikto nevie, čo to je. Nakoniec uštrikované vypárala, lebo jej nesedeli očká.

Fotografovať sa s nami nechcela. Raz tata k nám pozval kňaza – fotografa a aby sa Heci zabavila otec jej dal do ruky svoj občiansky preukaz. To sa je zapáčilo, stíchla a pomaly z neho vytrhávala jednu stránku za druhou. Keď vytrhla všetky, fotografovanie ju omrzlo. Dôkazový materiál máme.

V novom športovom vreci nosila vreckovku. Do malého kalendára si zapísala nutné údaje: auto nemá, manžela ešte nemá, deti má osem, vymenovala všetky bábiky.

Na 60. výročie jej svadby som to všetko spomenul, ich vnuci sa rehotali.

Začalo sa omšou v kalvárskom kostole s farárom Jánom Štefancom. Pokračovalo sa obedom na mieste, do ktorého by sme nikdy netrafili. Potom sme sa vrátil na Kalváriu, vlastne do Kalvárii, kaviarničky 150 metrov od kostola.

Voľakedy tu býval Šuďo, ktorý získal toto meno, lebo nás šudil s guľkami. Vraj preto, že mal  výborné cikerky a hakerky. Domov vždy išiel s vypchatými vreckami a my, smutní, s prázdnymi. 

Jeho babka – naďmama, nevedela slovenský, keď sme vystrájali, povedala: „Ty Caco ic uš domof…“  

Jej manžel bol staviteľ, postavil na Kalvárii krásny zámok, v ktorom býval Šudo s aňukou a apukom.

V ich záhrade prebiehali indiánske boje, strieľalo sa šlajdrom a lukmi, horeli ohne. Mali tam aj dundy, ktoré nikdy nezmäkli. Aj dule sme zjedli tvrdé, darmo ich apuka strážil.

Dnes je Kalvárium – výbornou kaviarňou. Bol som tam s manželkou, poznali nás, aj my ich, všetko bolo perfektné. Dal som im svoje knihy, kde sa píše aj o tomto dome a jeho famóznej záhrade, území Apačov. Pozreli sme si aj terasu zámku, odkiaľ nám apuka raz večer poslal písomnú správu: „Pane náčelníku, do vojny nevstupují.“ Keď sme my predsa chceli do vojny vstúpiť, niekto zhora na nás, aj na Šuďa, vylial studenú vodu. Baterkou na nás svietili ale mokrí Indiáni sa v tráve neprezradili.

Všetko tieto údaje sú prísne tajné, nemožno ich prezradiť. Čitateľ ich nesmie ďalej šíriť, lebo bude mať opletačky s Indiánmi.

PS: Sobáš Heleny a Juraja bol pred 60 rokmi – pre maminu ťažkú chorobu musel byť v sobotu pred Kvetnou nedeľou. Po návšteve mladomanželov, mama ich požehnala a v noci, o pár hodín, zomrela…