Bola majsterkou verša, najmä pre deti. Témami jej básní boli aj ženy, ľudia na okraji spoločnosti, ochrana života, Rómovia. Na niektorých jej básňach z r. 1997-8 je jej písmom napísané: „Vytvorené v čase mojej úplnej slepoty“. Z 8.8.1998 tam bola poznámka: „Vytvorené v čase, keď som znova videla.“
Boli sme dobrí priatelia. Helenu mi po jej smrti pripomenula jej suseda, ktorá dala jezuitom množstvo rukopisov jej neuverejnených pekných básní. Po požiadaní som všetky dostal ja. Žiaľ, fotografiu poetky nemám.
Neraz sme sa stretli, dlho telefonovali. Keď zavolala, stolička bola nutná. Stretávali sme sa pri káve a jej cigaretke, na promóciách kníh, žiaľ, nie jej.
Keď v r. 2000 tragicky zahynul vnuk Miško, Helena napísala List z neba, ktorý som zaradil do knihy Ktorého si, Mária, do neba vzala (DACO, 2006, 80 s., spoluautori Monika Čerňanská a Daniel Mikloško): „Je tu krásne, pokoj tíško, bozkáva vás šťastný Miško.“ O sestru Justínu sa Helena vzorne starala, jej náhla smrť ju prekvapila a zaskočila.
Žila v svete romantickej a talentovanej poetky, vzdelanej osoby s noblesným chovaním. V septembri 2007 po mozgovej príhode sa tvárila, akoby sa nič nestalo. Písala ďalej, kula plány, prednášala, občas si dopriala pár „šlukov“.
Na podujatia chodila taxíkom. Aj 30. mája 2008 ju na konferencii o prenatálnej medicíne čakalo mnoho ľudí. Mala veľký úspech, vydala svedectvo aj básňami o nenarodených deťoch.
Bola hlboko veriaca, žila osamelo vo svete, ktorý nemal pochopenie pre jej ducha, dielo a mentalitu. Priznala sa mi, že mu prestávala rozumieť. Písala do posledného dychu, jej básne boli plné aj viery, písala poviedky o prenasledovaných za totality, aj listy politikom a biskupom, najmä pre nemravnosti v médiách. Jej zbierku Menuet rómskeho Ježiška som chcel vydať, ale som bol „odvelený“ na dva a pol roka do Prahy. Vrátim sa k nej.
O vydávanie svojich zbierok sa nestarala. Trápilo ju, že nenašla vydavateľa, aj keď sa o to málo snažila. Zomrela náhle, 23.9.2008, mala temer 80. Prežila osud básnikov vo svete, ktorý sa tvári, že ich nepotrebuje.
V jednej jej básni stojí: „Prapríčina všetkých príčin, bez teba je človek ničím“ alebo: „Alfa a Omega, padnúť nás nenechá!“ Z mnohých básní uvediem v čase blízkosti skutočnej vojny aktuálnu Baladu o dvoch vojakoch:
Zomiera mladý vojak v poli
krv sa len valí z jeho rán.
Bezvládne viečka klesli samy.
„Kamarát, brat môj, zomieram!“
A guľky svištia kolo uší.
Pre neho význam stráca svet.
Do jeho stenu zamiešal posmech
A ohne vrhal guľomet.
Druh prišiel pozrieť svojho druha.
Košeľu strhá zo svojich pliec
krvavé rany s láskou mu viaže
že sotva stačí slovo riecť.
Ranené telo sťa kríž svoj nesie.
Padá a vstáva, padá zas.
„Poveď mi brat môj, poveď mi kto si?
Hľa ja som lekár“ – „A ja som kňaz!“
Druh druha kladie pod strom v poli.
Utiera tváre, stiera pot.
Dve slzy spadli z očí samé
duša sa chystá na odchod.
„Riekni mi brat môj, riekni prosím
Za chvíľu zomriem cítim viem!
„Riekni len slovo, hľa Boh ťa príjme.
Len čaká tvoje „ľutujem!“
Zdvihla sa ruka vo znaku kríža
„Ego te frater absolvo!“
a jedna guľka zmýlila cestu.
Spišťala. Kde je? Okolo?
Ležia dve telá vedľa seba.
A guľky pršia svištia zas.
To jedno padlo sťa vojak v poli
to druhé padlo ako kňaz.
Celá debata | RSS tejto debaty