Jeho dlhý a plodný život stál pevne na troch stĺpoch – spisovateľskom, diplomatickom a aj náboženskom. Obdivoval všetko pekné, najmä literatúru a umenie. Bol chodiacou encyklopédiou, každý rok vydal novú knihu. Mnoho čítal a písal, rozpoznal podstatné od nepodstatného. Napísal asi 40 kníh a 1200 článkov. V knihe Anton Hykisch – písať znamená ostať nám zanechal svoj testament.
Bol spisovateľom s veľkým S. Mal veľký talent z nadhľadu chápať súvislosti, vysvetľovať ich príčiny a následky. Z jeho vystúpení v médiách a na konferenciách vidno, že stále žil na pulze času, rozumel dobe a neostýchal sa o nej povedať aj pravdu. Napriek mnohých nepriaznivým okolnostiam aj posledné roky využil na intenzívne uvažovanie a písanie.
Nemal jednoduchý život – predtým pre politiku, posledné roky pre zdravie. Pre postoj k r. 1968 ho prepustili z Československého rozhlasu. Vylúčili ho zo Zväzu slovenských spisovateľov a zakázali publikovanie. Po r. 1989 sa stal riaditeľom vydavateľstva Mladé letá, v r.1990-92 bol poslancom SNR za KDH. V r. 1993-97 bol veľvyslancom Slovenskej republiky v Kanade. V r. 1998-2002 externe prednášal politológiu na Trnavskej univerzite. Tvrdil, že sa to stalo po mojom návrhu, bol som tam vtedy prorektorom.
V boji za nové štátoprávne usporiadanie bývalej ČSFR presadzoval prijatie Deklarácie o zvrchovanosti Slovenska. Vyhlásil, že naša samostatnosť je nezvratná, vyzdvihoval pokojný rozchod s Českom, ktorý svet oceňoval.
Pravidelne písal aktuálne eseje v mesačníku Euroreport, ktorý vydával Ľubo Jurík. Svoju všestrannosť potvrdil aj scenármi k filmom a rozhlasovými hrami. Páčili sa mi najmä jeho spomienky z r. 1990-92 – Ako chutí politika(2004). Boli to podstatné roky našej novodobej histórie, na ktoré sa pomaly zabúda, najmä keď ich svedkovia vymierajú.
Hykisch bol doyenom v intelektuálnom Pi – klube, ktorý sa snaží byť „laboratóriom“ ideí. Bol jeho najvýznamnejším členom, aj jeho zásluhou naše debaty boli zaujímavé, najmä o literatúre, histórii, umení, pri víne a speve. Posledného stretnutia klubu Pi, ktorý bol 13.júna 2024 sa aktívne zúčastnil. Dobre si pamätám, ako sme sa pri rozlúčke nezvykle milo objali. Na ďalší klub 25. júla 2024 nám napísal, že je v nemocnici, z ktorej by ho mali pustiť domov. Dúfali sme, že príde…
Posledný telefonát s ním mal náš člen Ľubo Olach dva dni pred smrťou, v pondelok 15.7. o 14.53. Na otázku, ako sa máš, či prídeš na Pi-klub, vydávaš novú knihu? – odpovedal: „Nie je to žiadna sláva. Denne dostávam tri, štyri infúzie. Mám anémiu a čo ja viem ešte, ale teším sa domov… Na najbližší Pi-klub nemôžem prísť a neviem či ešte vôbec do klubu prídem. Keď, tak na jeseň keď už nebude teplo a snáď mi bude lepšie. U Marenčina vydávajú moju asi poslednú knihu „Nočné zápisky“. Však už mám na to vek…“
Anton Hykisch nám zanechal veľa krásnych citátov. Pripomeniem jeho slová, ktoré sú typické pre odchádzajúcu generáciu talentov, ktorá na ramenách niesla ťažkosti 20. a 21. storočia: „Pamäť, pamäť… – mrzia ma moje nenapísané romány. Modlím sa za to, aby mi zdravie vydržalo a aby som pre seba i pre iných ešte mohol vyniesť pravdu z hlbín na svetlo.“
Milý Tonko, oddýchni si v rodnej zemi. Vedel si, komu si uveril a bol si tým istý. Nech Ti odpočinutie večné dá Boh tam, kde niet bolestí a trápení.
Sotva. Knihy mu vychádzali. ...
Nebol komunista, ale nebol to ani disident.... ...
Nie je pravda že nemohol publikovať. V... ...
Celá debata | RSS tejto debaty