Jozef Mikloško

Pred 75 rokmi likvidovali všetky rehole, aj stovku kňazov a študentov Spoločnosti Božieho Slova – SVD, misionárov v Nitre.

1. mája 2025 som Nitru navštívil, aj Misijný dom SVD. Naša rodiny tu v tom čase žila 200 m od ich kláštora, spomeniem noc ich likvidácie.   

Bolo to z 3. na 4.mája 1950, keď totalitný režim brutálne likvidoval v ČSR vyše 700 kláštorov. Bol som asi jediný z nedávneho plného auditória SVD, ktorý to zblízka sledoval a dobre si to pamätá.

Pod Kalváriou vtedy žilo veľa veriacich, ktorí podporovali činnosť SVD. Chodili do kostola, na púte, krížové cesty a mariánske slávnosti. Na omšiach miništrovali študenti z Misijného domu, ja s bratom Mariánom sme boli prví, ktorých tam pozvali miništrovať. Na starosti nás mal páter Vincent Babin, po väčších slávnostiach mi dával balík vzácnych pomarančov, aby som ich miništrantom rozdelil.

S bratom a kalvárskymi chalanmi sme zblízka prežívali bohoslužby, chod Misijného domu a ich divadlá a akadémie, ktoré pomáhala pripravovať naša mama Marta. Miništranti boli účastníci športových súťaží, aj pri návštevách arcibiskupa Karola Kmeťka. Spolu sme hrávali futbal, mrzelo nás, keď o 17 hod. zaznel zvonček a budúci kňazi museli prestať hrať lebo nastalo mlčanie. Miništrovali sme aj pri poslednom odchode misionárov do misií v r. 1948, napr. Jozefa Kližana do Indonézie a Jána Jamricha do Indie. Mnohí pátri, najmä Majerník, Bindáč, Lajcha, Janega, Babin, Škoda a Solnica, chodili často k nám domov.  

Pamätám sa na šok, keď počas večernej omše v apríli 1950 niekto odlomil sochu hlavy Panny Márie pred kostolom a hodil ju cez rozbité okno na chórus kostola. Bol to surový signál, že likvidácia SVD sa blíži. 3. mája večer na omši ľudia plakali a modlili sa, vedelo sa, že v noci komunisti zlikvidujú kláštor. Spievali sme „Neopúšťaj nás“, dlho sa pred kostolom debatovalo. V noci ŠTB-báci, SNB-áci, milicionári a vojaci obkľúčili Misijný dom a jej obyvateľom uniesli autobusmi so zakrytými oknami do Podolínca.

(Neskôr mi napadlo, čo by sa bolo stalo, keby sa misionári a študenti teológie predtým rozutekali po Slovensku. Aj Solženicyn spomínal na rovnakú situáciu v ZSSR. Keď pre milióny ľudí prišlo NKVD, ticho nastúpili do auta a cestovali metrom a za dverami väznice ich hneď krvavo zbili. Keby každý reval a upozorňoval ostatných, tieto nikdy nepotrestané zločiny by sa ťažšie robili…)

Moja mama a aj iné kalvárčanky misionárov v Podolínci navštevovali a posielali im balíky. Za styk s nimi mala mama vyšetrovačky, aj domové prehliadky. Mala z toho neskôr srdcové problémy, prispelo to aj k jej skorej smrti, mala len 52 rokov.

Mama prispievala a bola redaktorkou časopisov Svätá rodina a Hlasy z domova a z misií. Nacvičovala s bohoslovcami divadlá, akadémie a zborové recitácie, hrávala aj na organe. Občas nás prepašovala medzi divadelný komparz. Raz som mal povedať vetu: „K raju, kde niet tmy nenávisti a bludu, kde ľudia lásku láskou odplácať si budú.“ Ako malý Ježiš som išiel po javisku a žehnal kvietky, ktoré dvíhali hlávky. Brat Marián to urobil, až keď ho mama spoza kulís drgla.    

Nemožno zabudnúť ani na kalvárske ženy a mužov. Báš nény bola suseda, vedela hrať na citare, bola umelkyňa, robila masky do divadla a učila nás nemčinu. Spomínam si na Anušku-nény,  Cinci-, Faluši-, Fáni-, Mariška- a Mici-nény. Anuške sme na polievací pondelok zjedli orechovú tortu, iní kúpači nedošli. Neskôr u nej bývali v podnájme aj kňazi, napr. Aladár Janega a Alojz Dúbravický.

Cinci-nény sa chodila aj s našou mamou modliť pred neďalekú Štátnu bezpečnosť. Hlavnou modlitebníčkou bola Apolka s dlhými vrkočami a veľkým krížom. Faluši-nény mala predka Hviezdoslava, Fáni-nény nám nosila slivkové kompóty. Mariška-nény zle videla, ale nenosila okuliare, takže nikoho nepoznala. Irénka Kobesová viedla spevokol, v ktorom spievali tri výborné speváčky – sestry Gubové zo Stračej cesty. Organistovi Pavúkovi sme ťahali ručne mechy, aj na zvonoch sme zvonili pred omšami.

Kalvárski muži boli napr. Andráš-báči, Baráth-, Edo-, Fajfer-, Laci-, Sklenár-, Steszkál- a Škoda-báči. Andráš bol náš otec, mal často futbalové schôdze, vtedy nebol doma. Bol bývalý študent františkánov, chodil do kostola aj ako riaditeľ Zdravotníckej školy. Vyčítali mu to, vyšetrovali ho, ale nakoľko bol futbalový podpredseda AC Nitra a rozhodca, nechali ho tak. V nedeľu chodieval na omšu do mesta o šiestej ráno a potom utekal na vlak na futbal. Bol rozhodcom a neskôr inštruktorom, ktorý písal právy o zápasoch. Baráth v kostole vyberal do zvončeka. Hrešil miništrantov, keď sme sa bili v sakristii. Edo bol otec Joža Soukupa. Márne strážil dundy, vždy sme ich zjedli nezrelé. Fajfer chodil na ryby na bicykli s hrubými pneumatikami. Kameňmi sme mu ich lákali, myslel, že to vyskakujú jalce. Steszkál mal vykrútené fúzy, desať detí a súkromnú stolársku dielňu. Našej mame hovoril tajné správy, že „Američania sú už v Krškanoch a blíži sa tichý prevrat.“ Škoda fandil futbalu, aj nášmu, občas nám rozhodoval.     

Kňazi SVD, ktorých som dobre poznal, boli: Michal Lapšanský, Ján Jamrich, Ján Kováč, Rudolf Krajčík, František Sirovič, Štefan Zloch, Juraj Vojenčiak, Michal Slivka, Vincent Lechovič, Štefan Horváth, Imrich Solnica, Jozef Škoda, Peter Lajcha, Anton Mihálik, Vincent Babin, František a Felix Majerníkovci, Ernest Bindáč, Aladár Janega a Julián Strecha. Blízkym našej rodine bol aj Alojz Dúbravický, ktorý nás učil tajne doma náboženstvo a Cyril Minárik, ktorý mal TBC a po pneumotoraxoch v nemocnici si u nás oddýchol. Obaja mali vysviacky omnoho neskôr. Žili tam aj bratia, napr. brat Gencián Lechovič, z Ompitálu, muž mimoriadneho humoru. Predával knihy v misijnom kníhkupectve. Keď sme ho navštívili a nepozdravili sme „Pochválen Pán Ježiš Kristus“, museli sme ísť von a urobiť to ešte raz.

Dnes väčšina z nich odpočíva na nitrianskom cintoríne pri Cabajskej ceste. Les krížov a pamätná tabuľa zosnulým členom SVD je tiež tam.  

Fotografiu urobil Ladislav Šaško z lietadla, takže je „krivo“: