Zostala mi iba jedna zábava:
dať prsty do úst a veselo zapískať.
Zlú povesť o mne rozšírili,
vraj som hanebník a bitkár.
Ach, aká smiešna strata!
V živote je veľa smiešnych prehier.
Hanbím sa, že som veril v Boha.
Je smutné, že už teraz neverím.
Zlaté, vzdialené diaľky!
Každodenná smrť všetko spáli.
Bol som hrubý a škandalózny
aby som jasnejšie horel.
Dar básnika je hladiť a čmárať,
Je na ňom osudná pečiatka.
Biela ruža s čiernou ropuchou
chcel som sa na zemi oženiť.
Nech sa nenaplnia, nech sa neplnia
myšlienky ružových dní.
Ale ak sa čerti v duši zahniezdili –
znamená to, že v nej žili anjeli.
Pre túto zábavu je to iba blato.
Odísť s ňou do inej krajiny.
Chcem v poslednej minúte
poprosiť tých, ktorí budú so mnou –
aby za všetky moje ťažké hriechy,
za neveru vo vďačnosť
obliekli ma do ruskej košele
zomrieť pod ikonami.
Báseň je z r. 1923. Nenašiel som nikde jej preklad, tak som ju preložil.
Jesenin bol posledným básnikom ruskej dediny, človek s citlivým a láskavým srdcom, dedinský chalan, veľkomestský fičúr, bohém a chuligán, ktorý miloval ľudí, prírodu a rodný kraj. Mal dar mimoriadnej schopnosti pár slovami navodiť atmosféru.
Žil divokým životom, bol viackrát ženatý, nežne písal o svojich láskach. Našli ho mŕtveho v petrohradskom hoteli. Smrť vyvolala v Rusku veľký smútok, označili ju za sebevraždu, ale je podozrenie, že išlo o politickú vraždu.
28. decembra 2025 bude sté výročie jeho tragickej smrti.


Oveľa dôležitejšie je to čo napísal. ...
...aj keď sa zdá, že sa volá po jeseni, ale... ...
Celá debata | RSS tejto debaty