Jozef Mikloško

Bol veľkým básnikom, spisovateľom a dramatikom. Zomrel náhle 14.4.1930, mal iba 36 rokov.

Na svetovom kongrese matematikov v r. 1966 v Moskve, na ktorom bolo 5000 matematikov, nám predviedli v sále Univerzity na Leninských horách jeho balet: Bárišňa a chuligán. Pri návšteve Novodevičieho cintorína, som sa pomodlil aj na jeho hrobe.  

Pre jeho hru Kúpeľ (1930) mal doma problémy. V r. 1968 som na nej bol v Bratislave. Sála zaburácala, keď si kritizovaný straník utrel z čela pot červenou vreckovkou.

Bol som priateľom pražských matematikov – Babušku, Prágera, Vitáska a Taufera. Otec Jířiho Taufera preložil z ruštiny aj 26 zbierok a kníh Majakovského. Som mu za to vďačný.

6.3.2009 som do svojho blogu na Sme o sovietskych spisovateľov napísal: „Nenásytný malomeštiak sa trasie pred Majakovským, stopäťdesiat miliónov sa dočkalo jeho výziev.“     

V Moskve na Majakovskom námestí mal veľkú sochu, pri nej bývali čítania jeho poézie s veľkou účasťou nadšených poslucháčov.   

Vytváral nové formy, metafory a slová, bol básnikom rebelov, zakladateľom ruského futurizmu. Chcel „vytvoriť demokratický jazyk ulice“, jeho kritici ho preto tvrdo napádali.     

Napísal 44 kníh, aj pre deti a mládež. Bol futurista – oslavoval krásu nepokoja, odvahy a protestov. Vytvoril vyše 1100 plagátov, veľa cestoval, rečnil v plných sálach, jeho popularita stúpala. Komunisti ho pustili do Francúzska, Poľska, Mexika a USA. V Paríži vysedával v kaviarni Voltaire, kde písal Parížske cykly (1926). V r. 1925 bol štyri mesiace v USA, aj v New Yorku. Napísal o tom „Moje objavenie Ameriky“ (1926).    

Neskôr mu v ZSSR vydali 8 kníh zobraných spisov, aj Ako písať prózu a poéziu?  Písal často aj o sebe, napr. Ja o sebe. Do slovenčiny ju s názvom Sebe, milovanému prebásnil Ľubo Feldek. Najslávnejšia je poéma z r. 1915 Oblak v nohaviciach, výborne ju preložil Jaroslava Rezník, st.  

V Majakovského brožúre A čo píšete? (1926) ma zaujal jeho štýl, nebojácnosť a postoj k  literárnej činnosti, ktorý je stále aktuálny: „Uverejňuje sa viac, ako sa píše. Človek si hneď neuvedomí, kde sa končí poézia a kde začína zrýmovaná rezortná správa. Jedna uverejnená hlúposť vzbudzuje u dvoch ľudí presvedčenie, že i oni také vedia napísať.  Keď tí dvaja napíšu, a uverejnia ich, vzbudzujú závisť o štyroch… Dnešný boj spisovateľa je boj o kvalitu. Kvalita  produkcie a postavenie spisovateľa v sovietskej spoločnosti sa mimoriadne otriaslo, znížilo a zdiskreditovalo. Objektívne príčiny sú: mnohoročná práca na poslednú chvíľu, od súrnej úlohy k súrnej úlohe, nedostatok času na premyslenie formálnej stránky práce. Horšie  sú však subjektívne príčiny: bujnejúce nesvedomité spisovateľské fušerstvo. Prispieva k tomu i zlá organizácia literárnych záležitostí: vymizol styk čitateľa s masami, kritika sa prenechala nezodpovedným tárajom. Po smrti spisovateľov sa objavujú články plné súcitu, čítam ich s odporom. Kde boli ich autori, keď  Chlebnikov, opľúvaný kritikou, chodil živý po Rusku?“   

Po vrátení sa z USA, nastalo u Majakovského sklamanie z komunizmu, aparátčikov a cenzúry. Pod heslom Preč s Majakovským sa tvrdilo, že robotníci mu nerozumejú. Narazil na cenzúru a tlak „socialistickému realizmu“. Ťažko to znášal, v depresii napísal list na rozlúčku: „Loď lásky stroskotala o život. Incident skončil…“ Zomrel sebevraždou strelou do srdca.

Aj keď dnes sa o ruských spisovateľov mlčí, ich čas, aj čas Majakovského, sa zasa vráti! Dobrá literatúra nezávisí od politického systému, v ktorom vznikla.