Jozef Mikloško

Bývali tam aj néniky a báčikovia. Toto je jedenástka nénik:

Anuška-néni, Baš-néni, Bobrov a Pučkov-néni, Bokroš-néni, Cinci-néni, Faluši-néni, Fáni-néni, Lula-néni, Mariška-néni a Mici-néni.

Anuške sme na polievací pondelok zjedli celú orechovú tortu. Henrietta Báš-néni robila anjela Mikulášovi, prezradila sa zlou slovenčinou. Bola umelkyňa, z papiera vystrihovala masky, bratovi Dedenovi urobila vlka. Bobrov a Pučkov mali čapice ako slávni hokejisti. Keď bol sneh, zkostola sa šmýkali po zadkoch. Cinci-néni sa chodila s našou mamou modliť pred ŠTB , Faluši-néni vraj mala predka Hviezdoslava, Fáni-néni nám nosila staré slivkové kompóty, dalo sa nimi strieľať šlajdrom.   Mariška mala zlý zrak, ale kvôli kráse nechcela  nosiť okuliare, takže nikoho nepoznala. Mici-néni bola Šuďova mama, jej manžel bol apuka Eduard.  Naďmama vedela len maďarsky, občas mi povedala: „Ty Cacó ic už domof.“  

V jedenástke báčikov boli: Andráš-báči, Baráth-báči, Fajfer-báči, Laci-báči, Sklenár-báči, Steszkál-báči, Škoda-báči, Vachal-báči a Zábojník-báči.

Andráš bol náš tata, často nebol doma, mal futbalové schôdze. Keď Nitra prehrala futbal, mama mu pripravila mokrý uterák na čelo. Baráth v kostole vyberal do zvončeka. Dede mu tam hádzal gombíky. Hrešil miništrantov, keď sme sa v sakristii bili. Šuďov otec Edo márne strážil dundy, zjedli sme ich ešte nezrelé. Fajfer chodil na ryby na bicykli s hrubými pneumatikami. Kameňmi sme mu ryby lákali – myslel si, že to vyskakujú jalce. Laci bol slávny atletický tréner. V zime nás trénoval vonku na Sihoti, aj pri -15 stupňoch bola lavička šatňou. Starému Sklenárovi pod ihriskom sme hádzali gaštany na strechu, nikdy nás nechytil. Steszkál mal vykrútené maďarské fúzy, deväť detí a aj za socializmu stolársku dielňu. Našu mamu zásoboval správami, že Američania sú už v Krškanoch a blíži sa tichý prevrat.  Vachal mal obchod, v ktorom stálo 100 guliek korunu. Kto k nemu často chodil, nevedel hrať. Zábojník mal syna Pupuša, ktorý mal futbalku – trojseletku. Otec mal obchod, ktorí mu komloši zhabali.

Zoznam kalvárskych chalanov, ktorých bývalo na našom dvore aj 40, by bol dlhý. Ich mená sa často menili, takže ich ťažko abecedne zoradiť. Tu je iba 23-členný výber: Caco, Dede a Fuxo, Šuďo a Saki, Cuminko, Ďufik, Pupuš, Džipa, Vaco, Lacinko Kompotik, Trebaťák, Rudo, Edo Mušák a Konig, Duďo a Ivan Kačír, Pišta Juhás a Tarič, Jano, Milan, Igor a Marián Furka, Ivan a Vlado Kubiňan, Lajo a Tomáš, Vaco a Bôbik Ujlacký.

Výborná futbalová jedenástka boli: Dede, Caco, Džipa, Vaco, Rudo, Ďuďo, Pišta a Jano. Dlho sme boli na kalvárskom ihrisku neporazení, nabili nás iba Krškančania. Šuďo a Saki boli dobrí modelári, zbierali aj známky a boli funkcionári v kmeni Apačov.

Naši nepriatelia, Komančovia, mali územie v misijnej záhrade, ich náčelník bol Pišta Tarič.  Cuminka, ktorý mal trojseletku futbalku, nechcela babka púšťať von. Vraj sa musel učiť, aj keď my, jeho spolužiaci, sme nemali nikdy úlohy. Pupuš prekopol bránku z metra, vyhováral sa na trampky. Najlepší útočník bol Vaco, iba dobre nepočul, takže neprihral, keď sme mu kričali. Džipa a Rudo boli betónbekovia, súperi hovorili, že sú tvrdí, ba až drzí. Sudcu sme nemali, takže ich nemal kto vylúčiť.

Bratia Kačírovci, Kubiňanovci a Mikloškovci sa občas pobili. Ďufik a Cuminko mali bicykel, ale nechceli ho požičať, aby sa im neoškrel blatník. Edo bol kráľ trogárov, druhému Edovi granát odtrhol prsty, guľky hrával ľavou. Lajo a Tomáš bývali v jednom dvore. Keď sa pobili, mami ich nepustili von. Fuxo, náš brat, nám nosil lopty, keď padli do kríkov a vypolievané vajcia na Veľkú Noc. Keď žaloval na nás mame, povedala to tatovi, ten nás zmlátil, my sme zmlátili Fuxa a situácia sa na chvíľu uklidnila.

Foto: Michal Volárik