Jozef Mikloško

Spolok slovenských spisovateľov (SSS) je najstaršia a najväčšia spisovateľská organizácia s vyše 300 členmi. Jeho dvojtýždenník – Literárny týždenník (LT) je takmer jediným svedectvom ich činnosti. Vychádza najmä vďaka šéfredaktorovi Štefanovi Cifrovi a redaktorovi Pavlovi Dinkovi, ktorí to robia temer za panbozaplať.        

Včera som sa oholil, vyobliekal a chystal odísť na Predstavenstvo SSS v Bratislave. Náhodou som zavolal šéfredaktorovi LT, ktorý mi povedal, že zasa nič nebude. Predseda SSS Boris Brendza si to neželá, má vraj na to právny dôvod. Je tomu už temer rok, keď názor väčšiny zvoleného Predstavenstva neznamená nič.

Som členom SSS od r. 1997. Som aj členom jeho Predstavenstva: Boris Brendza, predseda, Lukáš Perný a Anton Hrnko, podpredsedovia, Š. Cifra, tajomník, P. Jaroš a J. Rezník, čestní predsedovia, členmi sú: P. Dinka, P. Mišák, D. Hajko, M. Ivaničková, T. Jaglová, J. Lomenčík R. Michelko, J. Mikloško, B. Šikula, P. Tomašovič, I. Válek, D. Čaplovič, M. Chuda, J.Tazberik, J. Borguľova, D. Mikolaj, Z. Kováčová a I. Lukáčová. 

Zasadania sa náhodne zvolávajú, pozvánka príde pár dní predtým a nič sa neuskutoční, čo je asi cieľom. Spisovateľov zo Slovenska, nemôžu hocikedy hocikde náhle dôjsť. Predseda SSS robí všetko pre to, aby sa uznášania schopné Predstavenstvo nestretlo. SSS získalo slušné peniaze za predaj domu na Laurinskej ulici, stále sme však veľmi chudobní. Občas je na stole minerálka.

Posledné zasadanie malo byť 22.10. v Trenčíne. Predchádzala mu nekonečná kritika a diskusia na internete, najmä Kontrolná komisia SSS odhalila fakty, ktoré by mohol riešiť iba Snem SSS. Márne…

Na Slovensku sú všelijaké literárne konferencie, festivaly, výstavy, … ale bez členov SSS. Predstavenstvo a Kontrolná komisia vydali nejedno vyhlásenie o nutnosti zvolania Snemu a volieb nového vedenia, ktorý by sa mal podľa stanov v 4-ročnej perióde konať až v r. 2025. Vraj ho môže zvolať iba predseda SSS, ktorý však nemá naponáhlo. Najstaršia organizácia spisovateľov teda pomaly starne a zomiera. Na Slovensku je to tak.

Postavenie spisovateľa u nás je už dlho nedôstojné. Mnohí žijú z nízkej penzie, naplnení starosťami o prežitie. Ich práca sa neuznáva, honoráre temer neexistujú. Kde sú časy ruských spisovateľov – Paustovského, Grina, Bunina, Pasternaka,… ktorí mohli svoje čerstvo napísané poviedky a básne zaniesť do miestnych novín, kde im hneď vyplatili honorár? Náklady ich kníh bývali stotisícové, štadióny boli na literárnych čítaniach preplnené.

Vydavatelia autorom povedia: „Zožeňte si sponzorov, potom vás vydáme“.  Kniha sa roky píše, nájsť si vydavateľa a dostať ju k čitateľom je veľký problém. Kníhkupectvá berú od veľkodistribútorov knihy do komisie so 40-60% rabatom (údaj spred pár rokov). Ak k tomu pridáme platbu za tlač, grafické spracovanie a DPH, na autorský honorár nezostane. Kníhkupectvá sú dnes plné krásnych, farebných kníh v pevných obaloch – západných bestsellerov, ktoré nepíšu o našom živote.