Jozef Mikloško

Dnešné deti a mládež starší kritizujú: sú fajnové, stále na mobiloch, tabletoch a hrách, kde sa stále strieľa a vstáva z mŕtvych. Osem-násobný olympijský víťaz Ján Riapoš nedávno z vozíka povedal, že počet novonarodených detí u nás stále klesá a zdravotne postihnutých stále stúpa. Vyzval preto, aby sa u nás rodili viac detí. Budeme sa snažiť: keď každý člen našej rodiny bude mať štyri deti, po ôsmich generáciách vyhráme voľby a možno budem aj priemerom.

Deti bývajú aj „brzdou“ kariéry svojich rodičov, najmä matky sa cítia niekedy obmedzené v odbornom raste, možnostiach cestovania, aj veľkosti platu. Ale západná kampaň „nochild“ – žiadne dieťa, po rusky čajldsfrí, sa nás netýka (čajdlsfrí sa označujú osoby, ktoré sa vedome rozhodli nemať deti). 

Rusy túto propagáciu bezdetnosti dokonca zakázali šíriť zákonom.

Aká je situácia u nás? Nie je to prechádzka ružovým sadom…

Spomínam si na našu triedu ôsmakov –  z rysovania sme na jednej hodine dostali 7 pätiek, pretože  sme nevedeli a doteraz nepoznáme vetu Quetelet-Dandelinovu. Otec, ktorý učil na tej istej škole, nás občas vyvolal z triedy, s červeným lícom sme sa rýchlo vrátili na vyučovanie.

Dnes je situácia podstatne iná!

V materskej škôlke pani učiteľka ráno o 6. hod. otvára škôlku, kde už nie je prvá. Keď preberá dieťa a vidí, že je sopľavé, choré, aj so zvýšenou teplotou, upozorní rodiča, ktorý sa ponáhľa do práce:

„Nič mu nie je, to si vymýšľate.“ Dieťa teda ide do kolektívu a na druhý deň je pol triedy chorá a učiteľka tiež… Niekedy aj matka, ktorá je doma s malým dieťaťom, dá radšej druhé do škôlky.

Na základnej škole pani kuchárky navaria dobrý obed ale celá trieda z neho nič nezje. Polievku a nedotknuté druhé odnesú do kuchyne a idú si za 5 Euro, ktoré im pre istotu dali rodičia, niečo kúpiť do automatu. Obedy sú bezplatné, rodičia ich na ne prihlásia, ale nadarmo ich učiteľ upozorňuje, že ich dieťa nič neje. Niekedy sa urazia a povedia mu, že to nie je vaša vec.

Na cirkevnej strednej škole mávajú občas svätú omšu. Nedávno v triede gymnázia boli iba traja, ktorí chodia pravidelne do kostola. Kto nechodí na náboženstvo, ten má etickú výchovu. Deti-evanjelici   nemajú vyučovanie svojho náboženstva a teda sedia na etike alebo čakajú vonku na autobus. 

Byť učiteľom nebolo nikdy, ani dnes zamestnaním – je to povolanie. Učiteľky a učitelia sejú do života detí semienka, ktoré sa im neskôr, keď prídu ťažkosti, choroby a nešťastia, veľmi zídu.

V mojom rode tri generácie dozadu a tri dopredu boli a sú učitelia. Žili a žijú nie ľahkým životom. Keď prídu po škole domov, sú hodinu mŕtvi. Po káve sa pomaly preberú a pripravujú na zajtra. Vlastné deti medzitým robia doma neplechu.

V Senici je vo farskom kostole socha sv. Jozefa s malým Ježišom z r. 1935. Na jej druhej strane je napísané, že ju sponzorovali k jubileu svojho 55. výročia učiteľstva moji starí a prastarí rodičia – rodina Zúbekova a Zelligerová.

Doma máme fotografiu, keď moja budúca svokra pózuje na triednej fotografii s vyše 50 prvákmi.   Vedľa nej sedí pán riaditeľ a pán kaplán.