Jozef Mikloško

Po skončení VŠP, matematiku a chémiu, som v r. 1960 tieto predmety a telocvik rok učil v Nových Zámkoch na gymnáziu. Na večernej škole som učil dôstojníkov pred maturitou. Navrhli mi, aby som si dva roky vojny odbavil u nich. Odmietol som, chcel som ísť a vzali ma do Dukly Lipník, ktorý bol v atletike B-čkom po Dukle Praha.

Bola práve kubánska kríza, svet visel na okraji vojny. V Lipníku na Bečvou zo mňa rýchlo spravili delostreleckého „počťařa“.  Miesto atletiky sme behali po strážach, cvičeniach a ostrých streľbách na Libave. Na sovietskom prístroj PUO som do minúty musel hlásiť 6-tim kanónom, vzor 45, súradnice cieľov.

Vojnu nám predlžili na 760 dní. Bol to stratený čas, ale stvrdol som, čo sa mi v živote zišlo. Vtedy som mal 22-24 rokov, bol som záklaďák medzi 18 ročnými chalanmi. V izbe nás spalo zo 30,  prvý polrok som nevyšiel z kasární.

Koncom vojny som našiel v Práci inzerát, že Ústav mechaniky a automatizácie SAV má konkurz na programátorov. Prihlásil som sa, nevediac, čo to je. Prišiel som vo vojenskom, súbeh organizovali inžinieri Ivan Plander a Štefan Petráš. Od 1.10.1963 ma prijali s platom 1250 Kčs (po 27 rokoch, v r. 1990, som mal plat ako doktor vied DrSc. 3300 Kčs.)

I. Plander ma pri prvom pohovore povzbudil: „Vysoká škola pedagogická bola pre matematiku slabá, do nástupu musíte naštudovať ešte tieto knihy (dal mi zoznam) a potom sa hneď musíte prihlásiť na Univerzitu Komenského – vedecký odbor numerickú matematiku.“

1.10.1963 som nastúpil do práce. Pred otvorením ústavu na Koceľovej ul. som si opakoval algoritmy z poľskej knihy (kapitola Illorazy roznicove). Na UK som potom študoval ďalej diaľkovo a v r. 1968 som bol promovaný (celkove 6x).

Po presťahovaní na Patrónku začala moja história so ZRA 1. SAV tento elektrónkový počítač kúpila z Jeny v NDR. Okrem sovietskych Uralov, bol v socialistický krajinách jedným z najvýkonnejších. Programovalo sa v strojovom kóde, umožňoval aj určitý paralelizmus.

Oddelenie, v ktorom som bol, viedol Ivan Plander. Mali sme týždenné porady, bolo nás 15. Každý referoval, čo naštudoval a naprogramoval.  Šéf si všetko zapisoval, od neho som sa to   naučil. Som mu za to vďačný – bez týchto zápiskov by nikdy nevznikli moje vedecké práce a knihy (bolo ich 63 a kníh 6) a ani literárne (13 kníh a vyše 500 blogov).

Na promócii mojej knihy „Veľmi prísne tajné – ak sme boli slobodní“ (740 strán – 1999) bol referentom aj Ján Čarnogurský. V príhovore povedal, že iba dvaja ľudia na svete si denne zapisovali svoje zážitky – Henry Kiesinger a Jozef Mikloško – preto si všetko pamätali.

Na fotografii sú inžinieri – Števo Kohút a Martin Šperka, ktorý sa histórii ÚTK SAV stále venujú: