Ľubo Feldek je básnik, prozaik, dramatik, prekladateľ najmä z ruštiny a francúzštiny. Napísal aj scenár slávneho Jakubiskovho filmu Perinbaba. V Bratislave zvonili a dvojhodinový rozhovor začal.

Vraj máš toľko rokov ako pápež František? Kde sa to všetko začalo?
Už som ho prekonal, v októbri dosiahnem prvočíslo a o rok tam bude na začiatku tri na druhú.
Začalo to v Žiline, ale skutočný začiatok sa stal, podľa mojej mamy, v Púchove.
Nemáš niečo so Senicou, kde sa narodila moja mama?
Cez vojnu sme tam žili, v domčeku za cintorínom. Nemci tam mali zákopy a keď ustúpili, hrali sem sa v nich s drevenými automatmi. Raz sa objavil nemecký Messerchmidt, začal som na neho „strieľať“. Pilot si to všimol a vrhol bombu. Zrútila nám dom, museli sme sa presťahovať do krytu.
Tým vojna pre vás skončila?
Neskončila. Do krytu raz prišiel podgurážený ruský vojak. Otcovi vzal fotoaparát, hodil k nám neodistený granát a odišiel. Otec vyšiel von, aparát mu vzal a granát hodil do poľa, kde vybuchol.
Páčila sa mi kniha Cornélia Ryana Najdlhší deň o invázii Američanov na Omaha Beach. Bombardovanie Drážďan pred koncom vojny si pamätáš?
Mal som vtedy deväť rokov. Nezostal tam kameň na kameni. Americký spisovateľ Kurt Vonnegut tam bol zajatcom Nemcov. Prežil túto skazu a napísal o tom spomienky.
Maliarku Prisku Markovičovú si poznal? Malá v Senici kaštieľ, ktorý darovala mestu ako galériu.
Nepoznal. Zo Senici sme sa odsťahovali do Žiliny. Ja, luterán, som sa tam zaľúbil do katolíčky Oľgy, máme päť detí.
Vieš dobre francúzsky, keď si z tohto jazyka prekladal?
Prekladal som Apollinaira a Rimbauda, ale aj Shakespeara, Goetheho, Heineho, Bloka a Puškina.
Francúzština je krásna reč, ale neovládam ju dobre. Keď som na parížskom moste predniesol Apollinairovú báseň, Francúzi mi zatlieskali.
Študoval som v r. 1956-60 na Vysokej škole pedagogickej. Bola to aj tvoja Alma Mater?
Študoval som slovenčinu v r. 1954-59. Zaujímavo tam prednášal prof. Jozef Štolz, jazykovedec a spoluautor našej gramatiky. Vymyslel novú samohlásku ä s dĺžeňom, iba dve spolužiačky z Oravy to vedeli vysloviť. Posadil ich do prvej lavici a občas „ä s dĺžňom“ museli povedať. Nikto iný to podľa neho nedokázal.
Bol som majster Slovenska v skoku o žrdi a chcel som na VŠP študovať slovenčinu a telocvik. Neprijali ma, v septembri bola voľná iba matematika a chémia, tak som študoval tieto čudá.
Dobre urobili, veď čísla ti boli osudom. V úvode tvojej knihy o Ríme som o tom viac napísal. Pred Ponte Milvio som sa vtedy potkol a poklonil sa cisárovi Konštantínovi. Na pohotovosti ma zašili a na besedu s kardinálom Jozefom Tomkom som prišiel neskoro – s flajstrom.
Na VŠP ma učil matematiku Peter Svätokrížny. Prednášal naspamäť, čo pravou rukou napísal, ľavou hneď mazal. Študenti to museli rýchlo opisovať. Kriedu nosil vo vrecku a cez prednášku minul aj tri. Ako si spomínaš na Rím?
Raz si ma prepašoval na audienciu s pápežom Jánom Pavlom II. Do miestnosti viedli dvoje dverí. Zaviedol si ma k jedným a tvrdil si, že pápež vstúpi týmito a podá mi ruku. Nepodal, pretože vstúpil s druhými. Desiaty rad vstal a po slovenský zarecitoval: Nech žije Svätý Otec, Ján Pavol II.
Denne si na facebooku? Kto ti píše tie príspevky?
Pripravujem ich sám. Na besedy už nechodím ale objavil som čaro facebooku, kde oslovujem celý svet. Napísal som veľa básni a aj prózu pre deti a mládež, takže občas, vlastne každý deň, niečo uverejním. Som prekvapený, že to ľudia čítajú a debatujú o tom.
Našiel som fotografiu, ako počas revolúcii v r. 1989 sedíš s Václavom Havlom a inými prominentami na veľkej manifestácii. Ako si spomínaš na tento rok?
Bolo to zaujímavé a dôležité obdobie. V totalite som podpísal disidentských Niekoľko viet, bol som v Charte 77, spolu sme zakladali Verejnosť proti násiliu. Aj keď vtedy získaná sloboda nadobudla dnes iný smer, som rád, že v r. 1989 som na tribúne počúval štrnganie kľúčov.
Napísal si veľa kníh, básni a próz, Modru a Zelenú knihu rozprávok. Keby si napísal Bielu knihu, tešili by sa v Sierra Leone.
K modrej som chcel dať červenú a bielu, vtedy by sa to páčilo Slovákom a mnohých slovanským krajinám. Ak by som k zelenej pridal červenú a modrú, potešilo by to Talianov, Bulharov a Maďarov.
Európa sa plní emigrantmi, ktorí dovážajú cudziu kultúru a spôsob života? Ohrozuje nás to?
Kto je z nich doma prenasledovaný, tomu by sme mali pomôcť. Ak poctivo pracujú, buďme radi, veď stále viac pracovných miest máme neobsadených. Cudzinci však nemôžu meniť našu kultúru, zvyky, náboženstvo,… Prvými emigrantami boli Adam a Eva v raji. Keď porušili vážny príkaz, boli potrestaní.
Mám rád Sergeja Jesenina. Často si ho prekladal. Čo mi o ňom povieš nové?
Bol výborný básnik divokého života. Vraj ho raz opitého chytili v Petrohrade, neďaleko Trockého úradu, ktorý bol v odstavenom vagóne. Hneď tam, na stanici, ho zlikvidovali a potom vymysleli jeho sebavraždu v hoteli Angleterre. Bol však malý a zavesiť sa na trám tak vysoko by nedokázal.
Tvoj otec bol právnik. Vraj zastupoval aj prípad z 50. rokov Kauzal a spol?
Áno. Známeho doktora Kauzala vtedy zavreli, v politickom procese mu pridali iných „obžalovaných“ a za nič ich, ako nepriateľov robotníckej triedy, exemplárne odsúdili. V Žiline majú k tomu pamätník.
Hm neviem ako je to teraz ale ešte v detskom... ...
Celá debata | RSS tejto debaty