Jozef Mikloško

Dávno, predávno som prečítal knižôčku Hermanna Hesseho: Knulp. O Knulpovi som si zapamätal vetu z konca jeho života, keď si vyčítal, že celý život sa túlal, prechodil svet a nikde nezapustil korene. Boh mu na to odpovedal: „Tvoj cieľ bol vzbudzovať v ľuďoch túžbu po slobode!“

Po 40 rokoch som sa vrátil k tejto knihe a na dúšok som ju znova prečítal. Budúci pápež Jozef Ratzinger svojho času povedal, že to bola jeho najobľúbenejšia kniha. Prečo?    

Knulp bol tulákom, básnikom, spevákom, tanečníkom a fešákom, ktorého poznal celý kraj. Všade ho mali radi, vychádzali mu v ústrety, dali mu najesť a ubytovali ho. Robil celý život iba to, čo sa mu hodilo. V jeho závere spomína s nostalgiou na svoje staré lásky, je smutný z toho, že Františka ho odmietla a išla s druhým. Pre jej podmienky prestal chodiť do latinskej školy, ale nestačilo jej to. Cítil, že vtedy sa otočil jeho život iným, horším smerom.

Jeho otec bol neznámy, matka mu zomrela po pôrode. Spomína si na jej hlas, aj na hlasy svojich lások, bolo ich veľa – Henrieta, Liza, Františka, Baruška… Spomína aj na tajuplné roky svojho chlapčenstva v rodnom meste, do ktorého, už chorý, sa na konci života zasa vrátil a miesto na beznádejné liečenie v nemocnici, desať dní blúdil po známych miestach.

Knulp vyslovil veľa zaujímavých názorov, spieval svoje piesne, recitoval vlastné básne, so sebou nosil výstrižky starých novín. V nich bol aj obrázok plachetnice na rozbúrenom mori a portrét Eleonóry Druseovej, slávnej herečky (1858-1924), ktorú portrétoval Ilja Repin na obraze v moskovskej Treťjakovke. Rád mal aj obraz Spasiteľa pri deťoch, ktorý ich viac miluje ako pyšných starých.

Jeho názor bol: „Zostaň tým, čím si, buď rád v svojej samote, nech ťa stále lákajú prekvapenia, noviny, historky,… Rád počúvaj hustému šumu dažďa a fúkaniu vetra, ktorý si vanie kade chce.“

Myslel stále na Boha, zhováral sa s ním, vedel, že ho Boh má rad a mu neublíži. V závere mal s ním zvláštny rozhovor – akúsi generálnu spoveď, „keď sa Boh na neho usmieval a jeho tvár sa strácala v snežnej fujavici.“ Knulp uznal, že „mal krásnu mladosť, aj keď poznal často vinu a smútok.“ Priznal sa, že „možno, nie je mnoho ľudí, …ktorí oslávili také noci lásky, ako on…“

Boh mu povedal: „Líze s dieťaťom v náručí si ublížil, mal si pre ňu mať viac nežnosti a krásy než zla, ona sa na teba ani chvíľu nehnevala… Z teba sa musel stať vetroplach a tulák, aby si všade mohol priniesť kúsok pochabosti a detského smiechu.“ Zdôraznil, že: „Buď už spokojný, nič nemohlo byť ináč.  Chcel by si byť remeselníckym majstrom, mať ženu a deti a večer čítať noviny?…  Nemohol som ťa potrebovať iného, než aký si…. V mojom mene si ľudom musel stále znova prinášať trochu túžby a smútku po slobode… Si predsa moje dieťa a môj brat a kus mňa, nič si nevytrpel, čo by som s tebou nebol prežíval… Všetko je dobré, všetko je tak, ako má byť…“

Hlas Boží sa potom stíšil a znel ako hlas matkin, ako hlas Henriety, ako tichý hlas Lízin. Knulp otvoril oči, slnko žiarilo a sneh na neho padal. Vôľa spať bola v ňom silnejšia, ako každá iná vôla…“

Zo záverečného rozhovoru Knulpa s Bohom som pochopil, že je to rozhovor Boha s každým z nás. Asi aj preto sa táto kniha Jozefovi Ratzingerovi tak páčila.