Jozef Mikloško

Sme dlhodobí priatelia na facebooku, ale až včera sme sa stretli. Daja ma pozvala na besedu do Panta Rei. Najprv som si myslel, že jej ide o Františka, potom o Jozefa II., ale išlo o mňa…

Som ADHD, tak som rád prišiel. Dostal som neraz slovo a teda som rozprával… Začal som s tým že v našej rodine má temer každý 4 deti. Ak to takto pôjde ďalej, o pár generácií vyhráme voľby a možno budem aj priemerom.

K svojim knihám, bolo ich trinásť – Pán Boh pri nás, som tiež niečo povedal. Reč išla najmä o poslednej Ľudia a doba II. – vtedy, teraz a potom, ktorá vyšla po 10 rokoch od Ľudia a doba z môjho života.

Hviezdou večera však bola Daja so svojou novou knihou poézie Mojim najmilším. Je novinárkou, kulturologičkou, poetkou a všeličím iným…  

V Knihe sú jej pekné fotografie. Používa často zelenú farbu nádeje, aj víno je také… Mala blízke  narodeniny, tak som to prezradil…   

Jej najmilšie sú aj korene, preto píše viac o druhých, málo o sebe… Vyznáva sa k Domovine, k rodine, prírode a k Bohu – nazýva ho Jeshua, hovorí a Božej ruke, blahoslavenstvách….

Verše potvrdzujú, že osudom spisovateľa je samota… Spomína na Ankie, Zátopka, Sam Frickera, Mariána Gejšberga,…, vzťah k ním je tajomný, čo je v poézii dovolené…

Dcére povie „Viem, že vieš, vieš, že viem…“  Spomína dvojčatá, rodičov, ktorým sme všeličo nepovedali, najmä otca, ktorý odišiel navždy, doráňaný aj od vlastných…

Predstaví sa ako mladá stará mama a milenka. Radí: Netráp sa tým, čo pokazili iní…

Stojí v strede jazera, spomína belasí dáždnik prímeria, júlové bozky, ktoré chýbajú, aj obľúbených básnikov. Mne sa zdalo, že súzvuční s Marínou Cvetajevou, Bellou Achmadulinou a s Vladimirom Majakovskim… Ona sa priznala k Mile Haughovej, Štefanovi Stražayovi, Júliusovi Lenkovi a Belle.

Jej verše sú hĺbavé, krátke a silné ako údery bubna. Všeličo však zostáva tajomstvom – básnici na to majú právo… Kniha nekončí, tak ako facebook – isto bude pokračovať, aj zhudobnenie som navrhol.

Hudbu, aj Cigánsky plač, medzi prejavmi, bravúrne na husliach predviedla Barbora Botošová.

Všetko sa to udialo v deň sv. Rity z Cascie, patrónky beznádejných a zúfalých situácií. Zakončil som to jej historkou zo 14. storočia a aktuálnymi slovami Josipa Brodského, básnika, nositeľa Nobelovej ceny z r. 1987:  „Sú aj horšie zločiny ako pálenie kníh. Jeden z nich je nečítať ich.“