Jozef Mikloško

V apríli a máji 1950 komunisti likvidovali rehole a rády v Československu. Tisícky rehoľníkov a rehoľníčok zavreli do pracovných táborov a väzenia. Vyše 900 budov kláštorov ukradli, 40 rokov využívali a keď ich mali v r. 1990 vrátiť boli urazení a neochotní. Niečo o tom viem, mal som tieto reštitučné zákony na starosti vo Federálnej vláde ČSFR.

Aj misionári Spoločnosti Božieho Slova SVD dopadli v Nitre rovnako. Do života sa zasa vrátili až po 40 rokoch. Toľko blúdili Židia po púšti, my v komunistickej Biafre ducha.

V r. 1948 odišli z Nitry poslední misionári do misii: napr. pátri Jozef Kližan do Indonézie a  Ján Jamrich do Indie. Omšu mal arcibiskup Karol Kmeťko, aj ja som miništroval. Mama nám hovorila, že prichádzajú ťažké časy. Komunisti boli stále drzejší, všetko likvidovali a zakazovali, netrúfli si iba na púť Matky Božej a na Krížové cesty. Masy sa tam modlili pod dohľadom tajných. Na Matku Božiu zvonili často zvony – vítali dievky a ženy v krojoch s bielymi stužkami, mužov so zástavami a sochou Panny Márie na pleciach. Dychovky hrali,   Kalvárska ulica bola plná šiatrov, predávali sa sväté veci, aj perníky a turecký med.

Náboženské veci v štáte mal vtedy na starosti súdruh Gustáv Husák. Likvidácia náboženských reholí a rádov v r. 1950 bola aj jeho zodpovednosťou. O deväť mesiacov však komunisti zatkli aj Husáka a ako buržoázneho nacionalistu ho odsúdili na doživotie. V tom čase to bola ich bežná metóda práce kontrolovaná sovietskymi poradcami.

Noc na 4. mája 1950 bola tragická. Večer sa na rozlúčku v kostole spievalo: „Matka, neopúšťaj nás.“ Odišli sme vystrašení a nechápajúci, nevedeli sme spať. Okolo polnoci zaznel hukot aut a autobusov, komunisti obkľúčili Misijný dom vojakmi, policajtmi, štbákmi a milicionármi a jeho obyvateľov uniesli do kláštora v Podolínci. Tí grázli a hulváti neboli Česi, Rusi ani Maďari, boli to Slováci, synovia kresťanského národa, ktorí za mysu šošovice zapredali svoje matere. Darmo ich dali pokrstiť a naučili prežehnať.

Mama s otcom pozorovali cez okno, čo sa deje. Za svitania odchádzali posledné vetriesky. Keď jedna išla okolo, mama sa im z okna pohrozila päsťou. Auto zabrzdilo a milicionár zakričal: „Zapíš ju!“ Bolo to zbytočné, u ŠTB sme boli dávno „zapísaní“. My, deti, sme potom blúdili po otvorenom Misijnom dome a „kradli“ z povale ružence a sväté obrázky.  

Na streche Misijného domu bol obraz misionárov odchádzajúcich do misií, hneď ho zatreli. V 50-tich rokoch začal Misijný dom horieť, uderil blesk a strecha bola v plameňoch.  

Neďaleko nás, v bývalom chudobinci, bolo ŠTB – štátna bezpečnosť. Tam ľudí zatvárali a vypočúvali. Apolka, niekedy aj s mamou, sa pred budovou modlievali a kropili ju svätenou vodou. Apolka chodila na púte s veľkým krížom, na ňu si netrúfli. Aj jej odháňanie diabla oslabilo jeho moc, takže ŠTB, ktoré rodičov neraz vyšetrovalo, na nás nestačilo.