Chcel som dnes komentovať vystúpenia J. Sachsa, P. Druláka a D. Daniša, ale v predvečer 17. novembra, keď bratislavskí študenti, aj syn Jozef, manifestovali, si treba spomenúť na rok 1989, v ktorom došlo k radikálne zmene režimu bez vyliatia kvapky krvi.
Padal sneh a železná opona, obor na hlinených nohách rachol na smetisko dejín. Boli sme nadšení amatéri, naivní a dôverčiví. Začali to študenti a herci, treba im byť za to vďační, ale keď sa potom hľadali ľudia do zodpovedných funkcií, záujemcov bolo pomenej.
Zažil som to zblízka. Po vystúpeniach v SAV, na mítingoch KDH a v Národnom divadle, som sa rýchlo stal podpredsedom Rady KDH pre zahraničné styky, poslancom SNR a temer z ulice podpredsedom vlády ČSFR pre ľudské práva. Praha bola vtedy „pupkom sveta“, dva roky som tam stretal významné osobnosti z celého sveta.
Vo filme JFK dávno zaznelo: „Uvedomte si, že vo svojom živote už nebudete mať nič dôležitejšieho, ako je tento moment.“ To platilo aj pre nás. Bol to vrchol môjho života. Iba 2 roky boli na odraz z dna málo. Navrhol ich prezident Havel, nechcel byť dlhšie bez literatúry.
Prvý pokus o zmenu bol v r. 1968. Osemmesačná snaha o „socializmus s ľudskou tvárou“ skončila 21. augustom. Nasledovalo 21 rokov „normalizácie“, preverovania a šikanovania ľudí, aj tými, čo v 50. rokoch terorizovali iných. Len na Slovensku bolo počas 40 rokov asi 70.000 politických väzňov, temer každá slušná rodina bola postihnutá. Ich rehabilitácie sa uskutočnili až v r. 1990, keď už mnohí z nich nežili.
Komunistický tlak – nerozhodovať sám, čakať na pokyny zhora, zvyknúť si na 99,9% vo voľbách, presadzovať triedny boj a popieranie Boha, nehovoriť a nepísať o mnohých témach,,… zanechali v mentalite ľudí dlhodobé stopy.
Na Slovensku bola hlavný odporcom komunistov Katolícka cirkev. Deti, študenti aj rodiny sa tajne stretávali a modlili. Treba pripomenúť historickú púť na Velehrade v r. 1985 s 200 tis. zástupom veriacich, najmä zo Slovenska, aj 500 tisíc podpisov na výzvu arcibiskupa Tomáška. Sviečkovou manifestáciou, 25.3.1988, narazil Titanic na ľadovec, z ktorého bolo predtým vidno iba desatinu.
Som rád, že som bol pri demontáži socializmu. Vtedy nebolo porazených, všetci boli víťazi. Neopakovala sa pomsta a revanš, námestiami znelo „nie sme ako oni, nechceme násilie.“
Od tých časov sa veľa vybojovalo. Nebolo to zadarmo, aj keď sa to dnes zdá samozrejmé. Naše 40-ročné sny sa rýchlo splnili, aj keď udržať ich sa nepodarilo.
Pád socializmu sa začal v Poľsku, kde prebiehal 10 rokov. 10 mesiacov to trvalo v Maďarsku, 10 týždňov v NDR, 10 dní v ČSSR, 10 hodín v Rumunsku a 10 sekundový rekord bol po voľbách v r. 1998, keď zasa vyhral Mečiar, ale vláda sa dala zostaviť aj bez neho.
Po emigrantskej kríze, pandémii, vojne na Ukrajine, stálej snahe EÚ zaviesť pre členské štáty nezmyselné regulácie, sa hľadá téma, ktorá dnes zaujme verejnosť – teraz je to iná interpretácia Novembra. V histórii sa často stávalo, že keď vymrú svedkovia, všetko sa „upraví“ pre tých, čo vládnu. Hnevá ma však, keď ľudia, ktorý boli v r. 1989 pioniermi, nás dnes poučujú, ako to bolo v novembri 1989.
Som rád, že sa odvtedy dosiahlo veľa pozitívneho, aj keď zákazov, príkazov a pokút stále pribúda. Výsledky demokratických volieb nemožno porazenými ignorovať. Treba viac vystupovať proti podvodom, úplatkom, nezodpovedným a jednostranným médiám, zasahovaniu bohatých do politiky, ignorovaniu seniorov,… Zlým trendom je, že stále máme menej práce pre ľudí bez vzdelania a pribúda tých, ktorí nechcú pracovať a žijú len z dávok, aj keď na Slovensku je desaťtisíce voľných pracovných miest.
Európska civilizácia, aj Slovensko, stojí na troch pahorkoch: Kapitol symbolizuje právo a spravodlivosť, Akropol – umenie a vedu, Golgota – lásku a obetavosť. Iste ste to už počuli, ale vždy to treba opakovať. Iba spoločnosť opretá o tieto tri body neskrachuje.
Som presvedčený, že Slovensko je, napriek problémom, na dobrej ceste. Nesmieme sa však nechať manipulovať. Ľuďom dobrej vôle prajem radostný a tvorivý život a pozitívne prežitý jubilejný rok 2025, ktorý sa vo Vatikáne začne hrdinskou 5. symfónia d-mol Dimitrija Šostakoviča. Vznikla v ťažkom roku 1937 ale končí optimistickým záverom.
Pán Mikloško spomína optimistické začiatky, no... ...
Zozbierajte podpisy a bude. Alebo so myslíte ,... ...
Hm po prečítaní tohto blogu ma prekvapuje, že... ...
Aááá maže sa !!! Hanba redakcii !! ...
Na slovensku nemáme stranu, kt. vedie politik ... ...
Celá debata | RSS tejto debaty