Jozef Mikloško

Nedávno bola v bratislavskej Matici promócia knihy Mateja Mindára: Muž veľkej viery a dobrého srdca (Spolok  Slovákov v Poľsku, Krakov 2025). Sú to rozhovory s kňazom Šebom Košútom, ktorý sa narodil v Czarnej Gore v Poľsku, žil na Slovensku, v r. 1980 odišiel do Talianska, kde bol sekretárom biskupa Pavla Hnilicu. Po aktívnom živote v Taliansku sa vrátil domov v r. 2014, zomrel v Dolnom Ohaji 10.4.2026 vo veku 85 rokov. Mnohokrát som dona Košúta v Taliansku navštívil, aj on chodil do Ríma. Na promócii knihy som spomenul naše stretnutia, aj moju pomoc pri vybavení občanstva. Opíšem udalosť v jeho farnosti  Marano Equo 17.1.2004.

V 4. storočí žil svätý Anton, opát, jeden z najznámejších pustovníkov cirkvi. Pokladá sa za zakladateľa mníšstva, už za života ho mali za svätého. Ako mladý osirel, rozdal majetok chudobným, žil osamote, ale nevyhýbal sa pomoci prenasledovaným kresťanom a dišputám na obranu viery. Mnohí sa u neho radili, aj cisár Konštantín. Bol priateľom a ochrancom zvierat. Keď nemal čo jesť, predával svojho somára, ľudia ho kupovali a vždy mu ho vrátili.

V Taliansku je patrónom asi 70 miest, zasvätených má veľa kostolov. V predvečer jeho sviatku sú slávnostné sprievody, ľudia sa veselia, jedia staré jedlá a pijú domáce víno. „Festa“  v Marano Equo prebiehala takto: Lialo ako z krhly,  ledva sme sa dobili na faru. Dnes na sviatok sv. Antona, opáta, mala byť procesia, ale pršalo. Sv. Anton mal rád zvieratá, aj tu malo byť ich požehnanie. Keď sa predsa objavila nádej vyjasnenia, don Košút zavelil: „Ideme!“ Arcibiskup Dominik Hrušovský, kňaz Ján Košiar, kostolník a ja s rodinou – slovenská presilovka vyšla do dažďa. Na námestí stáli davy pod odkvapmi, dychovka bola schovaná a privítalo nás: „Haf, mňau, kikirikí, mú, bú, iá!“ „Pán farár, čo urobíme?“ opýtal sa dirigent a on, uzimený a zmoknutý, povedal: „Pomodlíme sa a uvidíme.“ Otčenáš, Zdravas, Sláva –  a  nič. Sláva Otcu sa pomaly zopakovalo a keď povedal Amen, dážď prestal.

„Ideme!“ dupľoval farár a utajená hudba spustila „Svätí pochodujú“. Muzikanti vyliezali z krčiem, dáždniky zmizli a naša delegácia smerovala k zvieratám. Bolo ich veľa: psy, mačky, zajace, kravy, husi, kačice, sliepky, škrečkovia, aj korytnačky. Na konci radu boli kone a zmoknutý somár. Zaznela modlitba k sv. Antonovi, arcibiskup so suitou miništrantov kráčal od zvieraťa k zvieraťu a každého požehnal. Zvieratá sa pokojne prizerali, a keď bol požehnaný posledný pes, začalo liať, sotva sa kapela ukryla. Aj zvieratá sa začali vadiť, psy vrčali a sa bili. Mons. Hrušovský poznamenal, že to bolo energiou, ktorú dostali požehnaním.

Pri úteku na faru kostolník pripomenul, že keď tu raz päť mesiacov nepršalo, na štvrtý deň modlitieb dona Košúta prišla prietrž mračien. V kostole hrala dychovka a modlilo sa pred sochou sv. Antona. Temer 1700-ročná tradícia sa dodržala. Oči detí, mladých a starých žiarili, z diaľky duneli ohňostroje, aj okolité dediny oslavovali.

Na fare nám ponúkli slovenskú slivovicu a polievku, secondo boli špagety s vínom. Nálada bola slávnostná, blízko je Subiaco, kde na bralách visí benediktínsky kláštor, najstarší spomedzi 40 tisíc komunít benediktínov na svete. Tu žil v 6. stor. sv. Benedikt, ich zakladateľ. od r. 1964 spolupatrón Európy. Tu vypracoval ich Pravidlá so zásadou „Modli sa a pracuj!“ Teraz sa tu modlili a pracovali 13 starí kňazi, najmladší bol Slovák don Michele.