Jozef Mikloško

Bol farárom sveta, patril všetkým. Jeho život nebola prechádzka ružovým sadom. Štátny súhlas k pastorácii nedostal za komunizmu, cirkevný ani po revolúcii.

Prežil život hodný scenára holywoodskeho filmu. Ako 12 ročný sa rozhodol stať sa kňazom, saleziánom bol od r. 1946. Plný don boscovského vzťahu k mládeži chcel študovať teológiu v zahraničí. Po chytení na hraniciach dostal 12 rokov väzenia, z nich si odsedel 10 v uránových baniach Jáchymova. V beznádeji a neľudských podmienkach si zachoval ľudskú dôstojnosť, povzbudzoval spoluväzňov a pomáhal im.

7.5.1970 ho Pavol VI. vysvätil v Ríme za kňaza, napriek normalizácii sa vrátil domov trpieť s ostatnými. Jeho blumentálske kázne o živote v červenom mori zostali legendou. Písal do samizdatov, pracoval v podzemnej cirkvi. ŠTB ho prekladala na odľahlé dediny, kde ho mnohí navštevovali. Vo Veľkom Záluží ma zaviedol do otvorenej garáže plnej pašovaných náboženských kníh. Veľa z nich neubudlo, aj keď som odišiel s plným vrecom.

Po Velehrade v r. 1985, prvom veľkom, aj politickom proteste 200 tis. veriacich, kde viedol mládežnícku noc, mu zobrali štátny súhlas. Stal sa robotníkom, od r. 1989 dôchodcom. Ani po revolúcii sa do pastorácie nedostal, neprijala ho diecéza, ani saleziáni.

Rečnil a písal o presadzovaní II. vatikánskeho koncilu do praxe, o úlohe kresťana vo svete a budúcnosti cirkvi v 3. tisícročí. Knihy písal zrelým ľuďom, nielen katolíkom. Na tribúnach výborne reprezentoval kresťanov. Od r. 1992 bol vedúcim domu pre bezdomovcov Resoty. Bol aj predsedom Konfederácie politických väzňov, ako sám povedal, vymierajúcej organizácie, ktorá by mala mať 70 tisíc členov nespravodlivo uväznených za komunizmu.  

Dobre som ho poznal, často sme sa stretali. V noci 26.4.1969, keď sa nám narodil syn Jozef, som ho prvýkrát stretol na náboženskom stretku. V čase normalizácie a rastúcej beznádeje šíril radosť Božích detí. V r. 1981 mi dal Anton Hlinka v Mníchove prečítať desať Srholcových denníkov. Lepšie som pochopil jeho otvorenú ranu – kritický vzťah k nadriadeným. Aj otec Anton sa niekedy mýlil, veď nemýli sa len ten, kto nič nerobí. Múdrosť, obetavosť a dobrota tohto Božieho muža však ďaleko prevyšovali jeho chyby. Keď bolo treba pochovať samovraha, potešiť rodičov narkomana, zdvihnúť z dna bezdomovca, rečniť na pohrebe neveriaceho, osloviť ľudí mimo cirkvi, viesť láskavý ekumenický dialóg, slúžiť omšu a kázať mládeži, ktorá nič nevie o Kristovi, povedať prednášku, ktorá osloví všetkých, tam volali jeho a on prišiel. Takýchto kňazov potrebuje svet, ak nechceme iba presvedčovať presvedčených, zostať izolovaní v kostoloch a zakrývať si oči pred zlom.

Keď sme pred r. 1998 zasa mali vedúcu úlohu jednej strany, prebiehala lacná stranícka privatizácia, bolo zmarené referendum, bola škandalózna amnestia, vláda 23 x prehrala spor s Ústavným súdom, VSŽ sa predalo súkromníkom o päť minút dvanásť, privatizovali sa Nafta Gbely neznámemu majiteľovi, atď., Srholec na mítingu zakričal: „Veriaci, kde ste, ako je možné, že volíte skorumpovaných a morálne podlých ľudí?“

Dnes pekne znie, že v r. 1999 mu Trnavská univerzita udelila titul Doktor h.c. Viacerí biskupi, kňazi a aj veriaci vtedy s tým nesúhlasili. Žiadny biskup, ani salezián na túto slávnosť neprišiel, katolícka tlač o tom nepísala, ani o vtedajšej jeho 70-ke. Som rád, že jadro univerzity sa nedalo ovplyvniť a urobilo tento historický krok jeho ocenenia. Na slávnostnom udeľovaní dostal Srholec doktorát spolu s kňazom Mariánom Kuffom zo Žakoviec. Bol som  majster ceremónie, na ktorej som povedal: „Životy týchto dvoch Božích mužov majú mnoho spoločného: obrovské nasadenie za svojich blízkych, často najchudobnejších z chudobných. Sú to do krajnosti obetaví muži, ktorí nikomu nepovedia nie a dokážu osloviť aj ľudí mimo cirkvi, aj neveriacich. Ich názory nevznikli štúdiom, ale prýštia z prežitého neľahkého života. Majú charizmy milosrdného Samaritána, opovrhovaného pohana z Údolia zlodejov, ktorý pomohol úbožiakovi, keď kňaz a levita nemali čas.“

Spisovateľ Rudolf Dobiáš v laudácii povedal: „Prosím Vás, aby ste aj nášho brata Antona zaradili medzi osobnosti Slovenska, ktoré sú ozdobou tejto krajiny a jeho ľudu. Bude to dôkazom, že jeho utrpenie malo zmysel, že znamenie kríža písané do prachu bolo tým znamením, ktoré dokazovalo, že človek je schopný podstúpiť i najväčšie utrpenie, keď vie, že je zapojené do procesu poznávania zmyslu nášho života… Bol predstaviteľ generácie, ktorej bolo určené prejsť takmer všetkými pekelnými kruhmi tohto storočia. V jáchymovskej šachte ho nemeckí väzni učili nemčinu. Prepašoval úlomok ceruzky v kúsku chleba a zapisoval si slovíčka. Veliteľstvo mu kvôli ruštine povolilo zošit a ceruzku, azbukou písal slovenské texty, anglické slovká a svoje myšlienky.“

Jeho mladosť strávenú vo väzení azda najlepšie priblížia slová Dobiášovej básne: „Boli sme ľaliami poľnými, chvíľu sme kvitli, dlho uvädali. Dievčatá vystrojili hostiny, plný stôl dobrôt, my sme hrýzli skaly. Dlho nás vtedy doma čakali. Kovová obruč hneď sa neroztvorí. S potkanmi sme sa potom bratali, boli sme zver a nevyšli sme z nory.

V r. 1995 zodratý prácou Srholec dostal infarkt. Bol medzi životom a smrťou, s+úbili mu pastoráciu. Keď po uzdravení o ňu požiadal, dostal z arcibiskupstva negatívnu odpoveď.

Ľudí pokorných a schopných, so širokým srdcom, ktorí vždy stoja na strane prosiacich, nebude nikdy dosť. Don Anton Srholec patril k ním, prosíme ho o orodovanie za Slovensko.