Jozef Mikloško

Konečne, po viac týždňoch sa dnes objavilo slnko. Očistil som zeleninu do slávnostnej polievky a neviem prečo, napadlo mi meno málo spomínaného génia – Teilharda de Chardina.

Jeho myšlienky vyvolávali prekvapenia, v cirkvi aj negatívne, ktoré viedli k jeho odstaveniu a zákazom. Nezbavil sa ich až do svojej náhlej smrti na veľkonočnú nedeľu 10.4.1955. Pochovali ho za prítomnosti 10 ľudí na jezuitskom cintoríne v St. Andrews. V USA. Potom sa z knižníc duchovných inštitútov stiahli všetky jeho diela.

Narodil sa v r. 1881 vo francúzskom Sarcenate, ako štvrtý z 11 súrodencov. V r. 1889 začal u jezuitov noviciát, v r. 1911 bol vysvätený za kňaza. Bol nadaný na filozofiu a prírodné vedy, študoval paleontológiu. Od r. 1923 hľadal v Číne stopy po antropoidoch, preslávil sa, ako spoluobjaviteľ čínskeho človeka.

V r. 1933 napísal knihu Božské prostredie, ktorá nedostala cirkevné schválenie. Knihu Ľudský fenomén, o pôvode človeka, dokončil v Pekingu v r. 1945.  

V r. 1933 mu jezuitskí predstavení v Paríži zakázali všetky verejné, pedagogické a vedecké funkcie, v r. 1947 aj písanie filozofických spisov. V r. 1950 sa stal členom Francúzskej akadémie. Na pokyn predstavených sa musel od r.1948 natrvalo usadiť v New Yorku. V r. 1951-3 robil paleontologický výskum v Južnej Afrike. V roku 1954 mu dovolili vrátiť sa na 2 mesiace do Francúzska. Po návrate do USA zomrel, až potom sa publikovala jeho kniha Ľudský fenomén a iné diela.  

V r. 1962 vydalo Sväté oficium voči jeho dielu kritické Monitum. Vyvolalo to zvýšený záujem o jeho práce aj strach teológov a laikov. V súčasnosti Teilhard nemá veľa skutočných protivníkov, ale sprevádza ho mlčanie. Obavy a nedôvera trvajú v cirkvi dodnes.

Existujú, našťastie, aj výnimky. Známy teológ Henri de Lubac (titul kardinála odmietol v r. 1969, prijal ho bez biskupského svätenia od Jána Pavla II. v roku 1983, zomrel v r. 1991), povedal, že „Katolícka cirkev, plodná matka, môže radostne uznať, že s Teilhardom de Chardinom porodila syna, ktoré naše storočie potrebuje, jedného z autentických Kristových svedkov“. Zaujímavé je aj Lubacovo konštatovanie, že „Koncilový dokument Gaudium et spes bol inšpirovaný dielom Teilharda“. Aj kardinál Jozef Ratzinger sa k dielu Teilharda pozitívne vyslovoval a pokladal sa za jeho nasledovníka. Som rád, že záujem o jeho dielo sa predsa len zväčšuje.

Teilhard sa pokúsil integrovať vedomosti rôznych oborov. Rozšíril pojem evolúcie nielen do biológie a kozmológie, ba aj do vývoja celého ľudstva. Oproti strachu z budúcnosti v cirkvi, vytvoril protiváhu, ktorá sa opiera o dôveru, lásku a nádej. Toto je jeho niekoľko myšlienok: 

• Dopredu nás dovedie len cesta, ktorá prispeje k väčšej jednote
• Dnešný pojem Boha je ešte z doby kamennej
• Budúcnosť ľudstva leží vo vzostupe jeho schopnosti milovať
• Cieľ človeka je premena telesnej bytosti na duchovnú
• Vývoj ľudstva speje hore, k bodu Omega, k Bohu
• Veda vedie ľudstvo k jednote, technický pokrok konverguje k duchovnému pokroku
• Nemožno súčasnú civilizáciu len kritizovať, bez ujasnenia si jej hodnôt
• Tajomstvo tajomstiev je plodnosť, vznik nového života   (dnes nie je počatie doménou Boha, ale často ľudskej manipulácie).  

Na mojom vedeckom pobyte v Mníchove v r. 1970 som si zohnal veľa kníh a prečítal aj Teilhardove diela Božské prostredie a Budúcnosť ľudstva. Na ceste domov mi na hraniciach policajti všetko zhabali. Aj keď som pracoval v matematike, cez obedňajšiu prestávku som vždy išiel do bohatej knižnici, kde som študoval aj diela Teilharda. Potom som sa už nikdy hlbšie do jeho myšlienok neponoril a preto keď vidím zoznam jeho dodnes vo svete vydaných kníh, mrzí ma, že k tejto múdrosti sa už nedostanem.