Jozef Mikloško

Bolo jej veľa, doma, aj za hranicami. Spomeniem si na ďaleké miesta spred mnohých rokov:

V kostole sv. Michala v Hamburgu a na neďalekom Reperbahne.

V jesenne sibírskej tajge, keď som za šera stratil orientáciu.

V zrúcaninách Colosea a v Sacre Coeure na Pigalle.

V Isakovskom sobore, na Picadilly Cirkus či v Soho.

V zabudnutom prázdnom kostolíku na pobreží Švédska.

V pohľade na more zo záhrady vily San Michel na Capri.

Pri 200 miliónových skamenených stromoch v Karl-Marx Stadte.

Na zablatenom cintoríne pri hrobe Borisa Pasternaka v Peredelkine.

V raji kvetov na ostrove Mainau na Bodanskom jazere.

Na uličke filozofov osvetlenej veľkým mesiacom v Heildelbergu.

V uličkách Paríža, Londýna a Moskvy a pod sochou Goetheho a Schillera vo Weimare.

V slovách plných sál od Billyho Grahama a Sergeja Jesenina.

V rímskych katakombách a na hrobe sv. Cecílie.

Pri nočnej plavbe plnej hviezd z Malmö do Kodane.

Na Via Appia Antica, kade sa vracali víťazne aj porazené vojská.

Na Ponte Milvio nad Tiberou, kde sa písali a tiekli dejiny sveta.

Pod dubom Torgate Tassa v Ríme, kde kázal sv. Filip Neri.

Na Piazza Spagna a Piazza Navona, kde som stretal usmiatych  ľudí z celého sveta.