Jozef Mikloško

Na 1100. výročie smrti sv. Metoda sa komunistický štát rozhodol k nebývalému kroku – osláviť ho prvýkrát spolu s cirkvou 7.júla.1985 na Velehrade. Moja rodina tam prišla na Wartburgu, spali sme v kampingu a zažili sme túto historickú udalosť. 

Rok 1985 bol Medzinárodným rokom mládeže a jubilejným rokom sv. Cyrila a sv. Metoda. V ČSSR však komunisti roky prenasledovali inak zmýšľajúcich a obmedzovali ich ľudské práva.  Boli sledovaní a vyšetrovaní, koho odhalili ako aktívneho kresťana, jeho strop v spoločnosti bol nízko.  

Výsledkom éry socializmu bola nezodpovednosť, kradnutie zo spoločného, ulievanie v práci, podplácanie. V r. 1985 však Titanic komunizmu narazil na skrytý ľadovec „tajnej“ cirkvi. Trhlinu sa mu nepodarilo zalepiť ani do novembra 1989, keď sa nepotopiteľná loď potopila.

Vtedajšia situácia v cirkvi bola zlá. Kňazi vymierali, hierarchia bola pasívna, v jedinom seminári vládli intrigy ŠTB. Pacem in Terris pomáhalo likvidovať cirkev, radšej počúvali KSČ ako biskupov a pápeža. Duch Svätý si však vanul, kde chcel. Aj v tejto atmosfére vyrástli tisícky osobností, ktoré pochopili, že život bez Boha je nezmyselný.  

V sobotu 6.7. na Velehrade kolotoče vyhrávali, predávali sa párky, pivo a perník. Policajti informovali pútnikov, nikoho nezapisovali. Bola tam aj rakúska a nemecká televízia, nech svet vidí, akú máme náboženskú slobodu. Skúsené oko rýchlo rozpoznalo množstvo štbákov. Postávali v dvojiciach a divili sa rozjarenej mládeži. Všetko prebiehalo v kostole, ktorý o 20,30 vyprázdnili, vraj kvôli bezpečnosti štátnej návštevy z Vatikánu. Babka mi vtedy prorocky povedala: Keď nás nechcú mať v noci ticho v kostole, budú nás mať nahlas vonku.

Pred kostolom tisícky spievali: „Toto je deň, ktorý nám dal Pán“. Mládež odišla na lúku, kde   program viedol kňaz Anton Srholec. Ostatní spievali pápežskú hymnu a 25 minút skandovali: „Nech žije pápež, nech príde pápež!… Pusťte k nám pápeža, nech žije otec Tomášek, nech žijú rehoľné sestry, my chceme kláštory.“  Programy trvali temer do rána, keď všetci prišli na omšu pred bazilikou. Po príchode cirkevnej vrchnosti vypuklo nadšenie&: „Nech žije kardinál Cassarolli, nech žije kardinál Tomášek, chceme pápeža!“

Kardinálov v okne fary privítal uragán, aký Velehrad nezažili. 45 minút znelo: „Pusťte k nám sv. Otca, nech žije Ján Pavol II.“ Desiatky tisícou s rukami nad hlavou tlieskalo. Slávnosť začala hrubou netaktnosťou predsedu MNV Uherské Hradište, ktorý všetkých privítal na „mírových slávnostech.“ Ľuďom akoby strelili facku: zaznel veľký piskot, ktorý rečníka šokoval. Rýchlo prečítal reč plnú fráz: „naše úspechy, pracovné výsledky, oslavy Metodeje…“ Ľudia pochopili, že teraz nemožno tárať. Pískali a kričali: „Chceme svätú omšu!“

Hymnu spievali všetci, televízia to škrtla, nehodilo sa, že veriaci majú kladný vzťah k vlasti. Hlavný prejav mal minister kultúry ČSSR Klusák. Pochopil, že musí hovoriť improvizovane: „Prišiel som s vami na púť sláviť pamiatku Metodeje“. Dav ho opravil: „Svatého.“ Keď povedal, že Cyril a Metod nám priniesli reč a písmo, ľudia kričali: “Vieru.“   Keď mládeži povedal, že jej nič nechýba, odpovedali: „Sloboda, náboženská sloboda.“ Za najväčšieho piskotu minister povedal: „Veľká Morava, to sú aj tri prúty Svätoplukove, ktoré značia jednotu“. Bolo to trápne z úst komunistu, ktorého strana roky zatvárala triednych nepriateľov.

List pápeža, ktorého zastupoval kardinál Cassarolli, čítal kardinál Tomášek. Často ho prerušoval potlesk a volanie na slávu pápežovi. Po prejave kyjevského metropolitu Filareta aj ministerské sprievody sledovali priebeh dvojhodinovej omše. 200 tisíc ľudí spievalo a modlilo sa, kardinál Cassarolli mal 26 minútovú kázeň, polovicu slovensky, druhú český. Po pápežskej hymne sa dlho skandovalo a keď kardináli odišli, štátni predstavitelia si vydýchli.   

Velehrad bol najväčšou cirkevnou slávnosťou do r. 1989 u nás. Ukázalo sa, že napriek všetkému, cirkev prekvitá a rastie počet veriacich, ktorí sa neboja verejne vystúpiť. Veľa mladých, aspoň polovica prítomných, sa za vieru nehanbilo. Mnohých vychovali bez Boha, nikto ich sem nenahnal. Odhady účasti veriacich boli do 250 tisíc, napriek paralelnej púti v Levoči. Zneli tu iba náboženské heslá, každý cítil radosť z jednoty a z nádeje, že sa niečo zmení. Potešilo aj vedomie, že sa už nebudeme skrývať: tu sme, chceme pomôcť spoločnosti. Radosť vyvolali aj rehoľníci a rehoľníčky, ktorí sa objavili po 35 rokoch v sutanách.

Prekvapením bolo úžasné privítanie kardinálov, také už nezažijú. Štátna správa akciu podcenila a nedomyslela. 40 rokov nepredstúpila pred veriacich, blamáž pri prvom pokuse, keď sa chcela priživiť na sv. Metodovi, bola veľká. Štát v cirkevnej politike úplne zlyhal.   

Nikde v Európe pri takom počte veriacich nebol postoj štátu k Cirkvi taký, ako u nás. V novinách bol výťah z prejavu ministra Klusáka, ktorý mal na Velehrade povedať. V televízii dávali jeho obraz bez zvuku, pričom čítali jeho oficiálny prejav. Z Viedne to dali naplno, každý videl, ako to bolo. Trápne bolo, že kardinálom Koenigovi z Rakúska a Glempovi z Poľska návštevu Velehradu nepovolili, pretože išlo o „našu vnútornú slávnosť.“

Velehrad bol začiatok konca, ním začala smrteľná agónia socializmu. Keď si pred odchodom kardinál Tomášek sadal do auta, opýtal sa mladých: „Deti, bola to skutočnosť, alebo sa mi to len sníva?“ Tento pocit radosti a prekvapenia mali všetci.

Slováci, ktorí tam boli vo väčšine, sú národ s históriou, za ktorú sa nemusia hanbiť. Naši predkovia obývali túto krajinu pred 15 storočiami, najmä vďaka viere prežili úklady a utrpenie. Vedeli sme, že aj v budúcnosti naše prežitie bude závisieť od zachovania viery. Na Velehrade sme spievali a musíme to spievať aj naďalej: „Nezhynie rod, ktorý veriť neprestane, dedičstvo otcov zachovaj nám Pane!“