Silvia Berlusconiho som zblízka počas piatich rokov pri rôznych príležitostiach často stretal, veď v r. 2001-2005 bol premiérom Talianska. Keď ma stretol povedal: „Miklosko, come stai“ a keď som začal rozprávať, už to hovoril ďalším diplomatom… Aj keď všelikto bude všeličo proti nemu hovoriť, spomeniem si na udalosti, ktoré sú zaujímavé najmä dnes, v polarizovanom a rozvadenom svete.
Treba priznať, že bol štátnikom s charizmou spájať ľudí. Aj preto ho Taliani mali radi. Z mnohých už opísaných spomienok, napadla mi tá, zo San Siro. Sedeli sme vedľa seba, AC Miláno nevedelo dať gól FC Lecce – nebola s ním reč. Keď ho predsa v 89. minúte dali a vyhrali 1:0, vyskakoval, usmieval sa a pozval ma do hráčskej kabíny, kde mi daroval výbornú loptu, rosso-nero dres, na ktorí sa hráči podpísali a vyfotil som sa so svetovými hviezdami futbalu.
V r. 2002 som poslal domov o jeho činnosti túto správu:
Vtedajší veľvyslanec Ruska v Ríme mi povedal: „Berlusconi (B.) má charizmu pre rýchle nadviazanie osobného priateľstva s partnermi, ktoré potom využije pre presadenie svojich plánov. Svedčí o tom napr. jeho vzťah s Blairom, ale najmä s Putinom, s ktorým sa už 4x stretol. Na stretnutí v októbri 2001 v Moskve spolu hovorili šesť hodín. B. pochopil úmysel Putina, že Rusko (RF) sa chce v štýle Petra Veľkého pripojiť k Západu.“
B. sa vtedy viackrát vyjadril, že RF by mala byť budúcim členom EÚ, pričom navrhol aj schôdzu EÚ-RF.
Úloha B. pri inicializácii summitu NATO-RF v Ríme bola podľa vysokého diplomata USA v Ríme táto: „Počas návštevy B. v RF 2.-3.4.2002 pri diskusii s Putinom na dači obaja zatelefonovali prezidentovi USA Bushovi a B. mu spontánne navrhol uskutočnenie summitu NATO-RF v Ríme. Bush mu odpovedal, že si vec rozmyslí a následne B. zavolal. Súhlasil s akciou, aj keď ešte nemal všetko prerokované s partnermi. B. ešte v ten deň usporiadal tlačovku, kde vyhlásil konanie summitu, ktorí všetci účastníci akceptovali. B. pochopil, že teraz nastala vhodná chvíľa na jeho zvolanie. Nový vzťah RF-NATO, ktorý bol ústupkom voči RF, potrebovali USA ešte pred Prahou, aby v prípade plánovaného robustného rozšírenia NATO RF neprotestovala.“.
Okrem toho som v správe konštatoval:
Zahraničnú politiku Talianska hodnotím ako flexibilnú. Je proeurópska a v EÚ neobvyklá, najmä pre snahy o nadštandardné vzťahy s RF a aj s arabskými a africkými krajinami. Po 11. septembri 2001 (pád dvojičiek) bola vláda Talianska a B. v krajinách EÚ silno kritizovaná. Dokonca boli aj snahy nerátať s nimi pri rozhodovacích bezpečnostných procesoch, hoci Taliansko malo vtedy v mierových silách vo svete viac ako 7700 vojakov. B. sa vtedy pokúsil priamo spolupracovať s USA, ktorý to neprijali s veľkým nadšením.
Schôdza v Reykjaviku, ohlásené radikálne zníženie strategických zbraní, summit 28.5.2002 v Practica del Mare (zúčastnil som sa ho), ktorým sa podľa vtedajšieho Generálneho tajomníka NATO G. Robertsona, „končí studená vojna“ a návšteva Busha v RF boli vysoko pozitívne kroky, v ktorých hralo úspešnú úlohu Taliansko a aj Silvio Berlusconi.
Celá debata | RSS tejto debaty