Jozef Mikloško

Vždy medzi nás prišiel, aj 22.mája si na neho spomenieme.

Čakali sme ho aj 28.9.2021. Predtým nám poslal mail: „Vyzerá to tak, že vás prídem pozrieť aspoň na chvíľu. Pripravte sa, že uvidíte tieň zo sveta tieňov – bez vlasov, schudnutý o pätnásť kilo. Piť nemôžem, jesť trošku. Ale hodinku vás uvidím.“

V ten večer, práve sme spomínali na naše výjazdy v Revúcej, v Užhorode, Dolných Bojanoviciach, v Uherskom Hradišti a v Panonhalme, prišla smutná správa.

Ľubo bol vlastníkom vzdelanosti a múdrosti, ktorá dnes chýba. Bol redaktorom a šéfredaktorom mnohých časopisov, aj Literárneho týždenníka. Často do neho písal príspevky a recenzie. Čítal veľa kníh, často referoval, čo ho oslovilo. Písal o všetkom, aj o bigbite,  futbale, politike a pokušeniach moci.

Napísal množstvo kníh, aj poviedky, eseje, recenzie a televízne scenáre. Publikoval  romány o Vladimírovi Clementisovi Smrť prezidenta, Alexandrovi Dubčekovi Rok dlhší ako storočie, Ľudovítovi Štúrovi Životný príbeh a rozsiahlu knihu Slovenský bigbít, s prehľadom našich kapiel. Pred smrťou vyšiel jeho posledný román Sami na tomto svete.

Novinárske dialógy, ktoré s ľuďmi viedol boli perfektne pripravené, so znalosťou oslovených a ich diel. Bolo obdivuhodné, ako sa dostal k americkým, ruským a iným spisovateľom, k nejednému nositeľovi Nobelovej ceny, ako za nimi cestoval na kraj sveta, ako sa k ním prebojovával a oni otvorene odpovedali na neľahké otázky (Americké dialógy, 1993, Nepokojné dialógy s 50 európskymi spisovateľmi, 1984). Pripomínam aj rozsiahlu knihu Rozhovory po rokoch (Literárne informačné centrum Bratislava, 2011), v ktorých debatoval so 48 slovenskými spisovateľmi, medzi ktorých zaradil aj mňa.  

Dostal som privilégium sa s Ľubom rozlúčiť na jeho pohrebe. Povedal som aj toto:

Slová ťažko vystihnú city, ktoré sme k tebe prechovávali. Bol si spisovateľ, novinár, publicista, dramatik, znalec umenia a populárnej hudby. Bol si talent, ktorému to samo písalo, v dobrom sme to závideli. Vlastnil si vzdelanosť a múdrosť, veľa si čítal a písal… Na pohreboch sa hovorieva, že smrťou sa život nekončí, iba mení. Pochyboval si o tom, ale už vieš, že si sa mýlil. V posledných telefonátoch si spomenul slovo Boh, aj kríž, ktorý visel v tvojej nemocničnej izbe. Vedel si Otčenáš, ktorý sme sa za tvoju dušu v deň tvojho odchodu pomodlili. Spomínali sme aj Vianoce, keď v Pi-klube spievame Tichú noc, poznal si tri verše.  V pamäti nám zostane tvoje bohaté literárne dielo, ale aj úsmev a radosť v tvojich očiach.