Jozef Mikloško

Zostala mi iba jedna zábava:                           

dať prsty do úst a veselo zapískať.

Zlú povesť o mne rozšírili,

vraj som hanebník a bitkár.

Ach, aká smiešna strata!

V živote je veľa smiešnych prehier.

Hanbím sa, že som veril v Boha.

Je smutné, že už teraz neverím.

Zlaté, vzdialené diaľky!

Každodenná smrť všetko spáli.

Bol som hrubý a škandalózny

aby som jasnejšie horel.

Dar básnika je hladiť a čmárať,

Je na ňom osudná pečiatka.

Biela ruža s čiernou ropuchou

chcel som sa na zemi oženiť.

Nech sa nenaplnia, nech sa neplnia

myšlienky ružových dní.

Ale ak sa čerti v duši zahniezdili –

znamená to, že v nej žili anjeli.

Pre túto zábavu je to iba blato.

Odísť s ňou do inej krajiny.

Chcem v poslednej minúte

poprosiť tých, ktorí budú so mnou –

aby za všetky moje ťažké hriechy,

za neveru vo vďačnosť

obliekli ma do ruskej košele

zomrieť pod ikonami.

Báseň je z r. 1923. Nenašiel som nikde jej preklad, tak som ju preložil.

Jesenin bol  posledným básnikom ruskej dediny, človek s citlivým a láskavým srdcom, dedinský chalan, veľkomestský fičúr, bohém a chuligán, ktorý miloval ľudí, prírodu a rodný kraj. Mal dar mimoriadnej schopnosti pár slovami navodiť atmosféru.

Žil divokým životom, bol viackrát ženatý, nežne písal o svojich láskach. Našli ho mŕtveho v petrohradskom hoteli. Smrť vyvolala v Rusku veľký smútok, označili ju za sebevraždu, ale je podozrenie, že išlo o politickú vraždu.  

28. decembra 2025 bude sté výročie jeho tragickej smrti.