V Taliansku som neraz zažil, že keď sa po pohrebných obradoch z kostola vynášala rakva, plný chrám a množstvo ľudí pred ním dlho tlieskalo. Včera sa to stalo v mnohých variantoch na pohrebe v Bazilike sv. Ambróza slávneho futbalistu AC Miláno – Franca Baresiho (66). Franco bol jedným z najlepších obrancov na svete, za AC Miláno zohral 532 zápasov, 81 krát hral v národnom mužstve Talianska.
Na internete je aj prejav majiteľa AC Milano Silvia Berlusconiho pri odchode Baresiho z aktívneho futbalu „Franco sarai sempre in nostro cuore – Franco bude navždy v našom srdci.“
Silvia som stretol veľakrát, aj na futbalovom zápase s FC Lecce v r. 1991 na San Sire, v ktorom hral aj Franco Baresi. V poslednej minúte dalo Miláno gól, mĺkvy a nervózny Silvio ožil. Pozval ma do kabíny k hráčom, mám z toho peknú fotografiu s Van Bastenom a Gullitom. Dostal som aj dres AC a futbalovú loptu. Na moje požiadanie som si domov odniesol tri diely jeho firmou vyrobeného filmu Dieťa menom Ježiš., ktorý STV na Vianoce 1991 odvysielala pre celé ČSFR.
Hodnotenie Baresiho života nechám na odborníkov, ja si spomeniem na krajinu, v ktorej tlieskajú mŕtvym a majú v krvi vírus kultúry – zmysel pre hudbu, spev, umenie, filmy, šport, literatúru, poéziu,…
Hudba tam znie na uliciach, trhoch, v kostoloch. Keď som prvýkrát prišiel v Neapole na Karlovo námestie, hviezdy svietili rybárom na cestu a znela Dvořákova Novosvetská. Taliansko sa nedá predstaviť ani bez spevu. Znie v uličkách, hostincoch, na námestiach, v kostoloch. Všade sú speváci, vidno to najmä pri ich hymne a pri Zbore Židov – Va Pensiero.
Päť rokov som v tejto krásnej krajine bol bersaglierom – všetko v pokluse. Niekto ma pokladal za Don Quichota, ktorý naháňa veterné mlyny, iní za workholika, ktorý nevie žiť bez práce. Kariérni diplomati, si mysleli, že som blázon, ktorý sebe a druhým vymýšľa robotu.
Celá debata | RSS tejto debaty