Jozef Mikloško

12.3.2025 som sledoval v STV2 besedu Do kríža o Karolovi Strmeňovi (K. Bekenyi).  Moderátor Jaroslav Daniška debatoval s Katarínou Džunkovou, poetkou a s literárnymi vedcami Jánom Gavurom a Matúšom Marcinčinom. Uvediem pár poznámok k diskusii a odcitujem neznámy podpísaný text, ktorý mám,  básnika a politika Vojtecha Mihálika z 26.1.1998, v ktorom spomína aj môjho otca.

Po vojne vydali na Slovensku zoznam 40 osôb, ktorým hrozil trest smrti. Bol na ňom aj Strmeň, ktorý  v r. 1945 ušiel do zahraničia. Žil v Ríme, kde im pomáhal veľvyslanec vo Vatikáne Karol Sidor. Odtiaľ odišiel s manželkou do Clevelandu v USA. Bez občianstva tam boli ich začiatky ťažké.

V Clevelande založil Slovenský ústav. Napísal viacero básnických zbierok, niektoré vyšli aj u nás. Zostalo po ňom asi 10 tisíc strán textov a korešpondencie. Odsúdil povstanie na Slovensku v r. 1944, v USA už politicky nevystupoval. Bol hlboko veriaci katolík, svedomitý a pracovitý. Z Vulgáty preložil Nový zákon, ktorý dostal americké Imprimatur. Z neho neskôr čerpali aj naši prekladatelia (mám jeho preklad poézie čínskeho básnika Tu Fu: Stokvetá rieka).

Na Slovensku je stále málo známy. Televízna debata bola zaujímavá, nepáčilo sa mi, keď M. Marcinčin o spisovateľovi a prekladateľovi Mikulášovi Pažitkovi, ktorý vykonal v prospech slovenskej literatúry doma a v zahraničí obrovský kus práce, povedal, že to bol nasadený agent ŠTB.

Obsah listu básnika Vojtecha Mihálika Doslov k utajenému rukopisu,  je tento:

„Šéf úradu propagandy Šaňo Mach zamestnal Karola Bekényiho v novinách Gardista a ubytoval ho internáte Svoradov. V tom čase si mladý básnik poslovenčil meno na Karol Strmeň. Z jeho literárnej produkcie ma sprvoti viac zaujímala jeho pôvodná tvorba, vyzretejšie sa mi videli jeho básnické preklady rumunského básnika Mihaila Eminescu a nemeckého Rainer Maria Rilkeho.

Zakončenie vojny v r. 1945 uvrhlo Strmeňa na opačnú stranu barikády, čoskoro emigroval. Iste sa obával dôsledkov, ktoré mohlo mať jeho pôsobenie v Gardistovi.

Po nedlhom čase prišiel za mnou mne neznámy človek  a odovzdal mi Strmeňov rukopis v rozsahu (chýba údaj) strán. Oznámil mi, že Strmeň si želá, aby som tento rukopis uschoval. Nikdy som už toho človeka nevidel. Rukopis som vložil na osobitné miesto vo svojej knižnici, za dlhé roky som sa ho nedotkol, odolával som pokušeniu čítať. Bolo mi jasné, že rukopis môžem odovzdať len do rúk autora.  Zdalo sa mi, že je to rovnako jasné aj Strmeňovi. V priebehu rokov sa mi Strmeň, občan USA, otvorene nepriznal, chápal som prečo. Cez iné osoby sa mi však priateľsky ohlasoval. Niekoľko raz ma takto oslovil Oto Obuch, inokedy sa s takouto misiou prihlásil pán Mikloško, otec terajších politikov.

Po vzniku Slovenskej republiky sa ešte nakrátko ukázal doma, smrť si išiel vyslúžiť do USA, pod vražedné kolesá auta. Bol som práve v redakcii Slovenských pohľadov, keď táto tragická správa preletela oceán. Ďalekému priateľovi ani tento rukopis už neodovzdám.“

PS: V archíve Ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme je veľa dokumentov, aj archív Svetového kongresu Slovákov. Nemám informácie, že by ich niekto systematicky študoval.

Na obrázku je Karol Strmeň s manželkou, dcérou Karola Sidora: