Jozef Mikloško

Pri dnešnej 115-ročnici môjho otca Ondreja spomeniem niekoľko príhod.

Keď bol s mamou v Prahe na svadobnej ceste, zistil, že tam naši hrajú s Rusmi. Nechal mamu v hoteli a išiel na hokej. Vrátil sa vykričaný, naši prehrali. Mama to často spomínala. Keď bratove Mariánove mužstvo Nitry, v ktorom bol brankár, v Bratislave prehralo 16:0, tata ho ospravedlňoval, že mal 16x zakrytý výhľad. Keď dostal gól, vadil sa, že puk nebol celým objemom za čiarou – mal to z futbalu. Keď v Zbehoch dostal brat gól, podľa tatu boli vinní obrancovia, zle postavili múr, nedržali si útočníkov, takže brankár nič nevidel.

Keď sa doma rozbilo okno, otec vyšetroval, kto to bol, Jozef alebo Marián? „Jožo s loptou,“ povedal Marián. „Ale Maroš mi nadával,“ bránil som sa. „Ale Jožo mi zobral loptu.“ „Ale Maroš po mne hodil kameňom.“ „Ale Jozef ma kopol do zadku.“ „Ale Marián ma šticoval.“ „Ale Jozef po mne hodil loptu.“ „Ale Marián sa uhol a lopta padla do okna.“ Otec bol doktor práv, ale s takýmito zložitými prípadmi si nevedel rady: zrúbal oboch rovnako. Zo štatistického hľadiska bol postup korektný. Raz si dostal menej, ako si si zaslúžil, raz zasa viac, v priemere to sedelo. Náklady na vyšetrovanie a súdne trovy by boli väčšie, ako rovnomerná a pravidelná nakladačka, ktorá vtedy nebola zákonom zakázaná. Čím bol časový horizont dlhší, tým bola táto metóda spravodlivejšia.

Doma sme mali viac vecí ako miest pre ne. S tatovými nástrojmi – kladivom, klincami a kliešťami bývali ťažkosti. Tata sa nás opýtal: „Kde je kladivo?“ Marián tvrdil, že ho nemal, ja som si ho požičal na dve minúty, ale kladiva nebolo. Tata vyhlásil pátranie. O chvíľu ho zrušil a zatĺkal klince tehlou. Pri poslednom klinci, ktorý trafil krivo, zaznelo: „Kde sú kliešte?“ Celoštátne pátranie sa začalo, veď tu včera boli. Pri hľadaní sa našlo kladivo, ale s ním sa  klinec nedal vytiahnuť. Nakoniec kliešte podozrivo doniesol brat František. Otcovi sa zaľúbilo, že má všetky nástroje, preto chcel v práci pokračovať. „Kde sú klince? Minule som kúpil kilo a škatuľa je prázdna.“ Sestra Helena bola múdra: „Chlapci ich potratili.“ Tata sa potešil, že opravu plota, do ktorej sa mu nechcelo, ukončil, veď mal futbalovú schôdzu.

Každú nedeľu, v zime, v daždi a v horúčave, až do osemdesiatky, otec chodieval na futbalové zápasy po mestečkách a dedinkách. Najprv ako rozhodca, neraz ho tam naháňali, potom ako inštruktor, ktorý zapisoval, kto koho kopol a komu vynadal. Keď Nitra prehrala, nebolo mu do reči.

Rozhlasové reportáže z ligových futbalov prebiehali počas litánií. Stalo sa, že v kostole bolo zrazu počuť reportáž. Tata nosil malé tranzistorové rádio v kabáte, slúchadlo pre dôležité správy mal v uchu. Drôt sa náhodou vytiahol a skoro prerušili litánie.

Marián bol hokejový brankár. Raz na zápas v Nitre neprišli bránkoví rozhodcovia, ktorí zapaľujú červené svetlo, ak padne gól. Namiesto jedného, za synovou bránkou, nastúpil tata a cez zápas mu radil. Súperi protestovali, že puk bol v bráne ale svetlo sa nezapálilo a rozhodca gól neuznal. Súper netušil, že bránkový rozhodca je brankárov otec.

Tata bol celý život učiteľ, učil aj na našej škole. V zborovni sa vždy všetko dozvedel, vyvolal nás z triedy, rukolapne nám veci vysvetlil a ďalej sme pokračovali v získavaní vedomostí.

Keď sa mu narodil prvý vnuk, môj syn, tak sa tešil, že sa vrátil domov bez bicykla, niekde ho zabudol. Tradícia nepokračovala. Keď sa mi narodila prvá vnučka a prvý pravnuk, bicykel som nehľadal, aj keď nájsť zaparkované auto je doteraz problémom.