Jozef Mikloško

Rád pripomínam zaujímavých ľudí, na ktorých sa zabudlo. Marina Cvetajevova, ktorá má dnes meniny, patrí medzi nich. Sládkovičovu poznajú všetci, túto ruskú poetku málokto.  

Narodila sa 26.9.1892, zomrela 8.10.1931. Októbrovú revolúciu neprijala, v r. 1922 emigrovala do Berlína, potom žila štyri roky v Prahe a v Moravské Třebovej, neskoršie v Paríži. Zistila, že „z vlasti, kde moje verše ktosi potreboval ako chlieb, som prišla do sveta, kde verše nepotrebuje nikto, hoci som im zasvätila celý život.“  V r. 1939 sa vrátila do vlasti, kde zistila, že „táto krajina aj bez mňa neprestala existovať.“ V r. 1941 zomrela sebevraždou. Z jej mnohých zbierok a kníh bolo doteraz vydaných iba zlomok.

Nedávno som si vo verejne odloženej poličke, vzal starú opotrebovanú knihu: Marina Cvetajevova: Sonička. Vydala ju v r. 1983 Smena v Bratislave, v náklade 5700 výtlačkov. Preložil ju Miroslav Neman (dnes z dôvodom utajenia úspechu knihy sa počet výtlačkov ani počet predaných kusov neudáva).

Knihu som otvoril, upútali ma v nej tieto slová:

Ako ruža matka rástla,

pod srdcom ťa nosila.

Biely lupeň nocou striasla,

keď ťa na svet zrodila.

Iný úryvok bol tento:        .

Narodila sa, pokrstila sa, vydala sa, žehnala sa.

Porodila, pokrstila, oženila, požehnala a zomrela.

Sonička prináša aj opis starých časov Ruska po revolúcii, aj osud jeho básnikov a emigrantov.

Autorka zaujímavo a jednoducho píše o všetkom. Napr., „Maruška, stará slúžka, si dlho vybavovala u sovietskych úradov rakvu. Boli na ňu drzí, po dlhom žiadaní dostala modrú, mužskú rakvu, aj keď chcela ružovú, aké majú panny.“

Spomínajú sa aj petrohradské Biele noci a slávnosť Nanebovstúpenie Pána v r. 1919. Marina raz výnimočne nešla do cerkvi v Bielu Sobotu na Vzkriesenie, pretože ležala doma ubitá a opustená. Spomína si, ako prežila tento ťažký rok: starala sa o deti, vystávala v radoch, rúbala drevo, kúrila, písala básne a knihy a ani pes za ňou nezaštekal.  

Doma aj v zahraničí často spomína svoj idol Soničku – Sofiu Jevgenievnu Holidayovu, ktorá sa občas mihne v rozprávaní. V Paríži sa Marina dozvedela, že pred troma rokmi, v r. 1935, v ZSSR zomrela na rakovinu pečene. Bola neuveriteľne nadaná, „do konca života patrila medzi najlepšie recitátorky.“

Marinine básne sú často modlitbami. Spomína v nich slová kráľa Dávida: „Boh odmeral človeku sedemdesiat rokov života, čo je navyše, to je už Božia milosť.“

V závere sa pýta: „Prečo sa páčim iba vojakom a starým chlapom, nikdy nie inteligentom?“ Keď sa raz stretla so svojou dávnou neopätovanou láskou, bolo to pri vybavovaní dokladov na odchod z Ruska, s ľútosťou smútila, že každý išiel svojou cestou – on dolu schodmi a ona hore.