Jozef Mikloško

Tohoročná už beží, budú na nej aj debaty o spisovateľoch. V sobotu tam s veľkou taškou rád prídem. V poslednom čase bolo v Bratislave viacero akcií o knihách. Besedy či prezentácie sa však väčšinou týkali mladých autoroch, ktorí píšu, ale málokto ich číta. Knihu treba napísať, nájsť vydavateľa, sponzorov, distribútora, kníhkupcov a čitateľov. Väčšinou to dnes všetko zostáva na autorovi. Kníhkupectvá sú plné farebných tvrdých obálok západných autorov, slovenských medzi nimi ťažko nájdete. Dovolím si, pri spomienke na tých, čo už odišli, pripomenúť niektorých, mne srdcu blízkych, o ktorých sa málo hovorí.

Eugen Vesnin (Ignác Zelenka, rok úmrtia 1983). Študoval v Skalici, potom v Ríme. V r. 1933-43 pracoval v rímskom Russicu, v r. 1940-43 tam bol lektorom slovenčiny. V r. 1938 bol vysvätený za kňaza východného obradu, potom dostal dišpenz pre laický stav. Získal tri doktoráty, bol knihovník Apoštolskej vatikánskej knižnice. Organizoval slovenský literárny život v Ríme a v zahraničí, vydával prvý slovenský časopis Rím (1949-54).  Z 20 básnických zbierok, vydal trinásť v Argentíne, prvotina bola Zo zátiší mimóz. U nás sme z jeho zbierok doteraz nič nevydali.

Rudolf Dilong (1986).   Bol kňaz, františkán a mystický básnik. Ušiel do zahraničia (1945), prežil tam smutnú históriu. Stretol som ho po omši v roku 1976 v Pittsburghu, pozval ma do svojej cely, rozcítil sa pri spomienke na Oravu. Napísal asi 100 zbierok, nebol o ne záujem ani v USA, ani doma. Dal mi tri svoje zbierky, do knihy o sv. Františkovi napísal venovanie. Mal nevyliečiteľnú nostalgiu po otčine, do ktorej sa nemohol vrátiť. Pochovaný je vo Valpairaise v štáte Indiana, mal by byť v Národnom cintoríne. Jeho dielo na Slovensku málo poznáme.

Ladislav Hanus (1994). Bol kňaz, teológ, spisovateľ, publicita, redaktor, prekladateľ a cirkevný historik. V r. 1952 ho chytili, nasledovalo 20 rokov komunistickej represie. Prežil 26 mesiacov vyšetrovacej väzby v samotke.  V politickom procese bol odsúdený na 16 rokov za „špionáž pre Vatikán“, 13 prežil vo väzení. Neskôr pomáhal v pastorácii a vedecky pracoval. Napísal 10 rozsiahlych monografií, ktoré vydalo vydavateľstvo Lúč po jeho smrti. Obdivuhodným svedectvo sú najmä Pamäti svedka storočia. Som mu vďačný za jeho metódu písať „odvážne a bezohľadne pravdivo“.

Vincent Šikula (2001). Pochádzal z Modry, mal 11 súrodencov. Bol aj študentom teológie u verbistov, v Spoločnosti Božieho slova na Kalvárii v Nitre. Neraz sme spomínali na časy, keď chodieval okolo nášho domu. Poznal nás, občas sa zastavil. Bol aj predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Keď si v ich klube, ktorý už dnes neexistuje, vypil, aj za komunistov spieval: Ó, Mária, prímluvnica naša. Zomrel príliš skoro, pochovaný je v Dubovej. Napísal veľa kníh, málo sa u nás čítajú.

Viliam Turčány (2021).  Bol jedným z našich najlepších básnikov a prekladateľov z taliančiny – slovenský Dante. Vo svojom diele vydal 16 básnických zbierok, do modernej slovenčiny prebásnil Proglas. Najmä preklad Raja a Pekla Danteho Božskej komédie sú majstrovské diela. Mal vynikajúcu pamäť, z hlavy prednášal dlhočizné talianske a slovenské úryvky. V rokoch 1970 – 1972 bol lektorom slovenčiny na univerzite v Neapole. Boli tam spolu s Milanom Rúfusom, pamätali si o tom aj detaily. Škoda, že našich debát nebolo viac. Odišiel náhle, pochovaný je v Šelpiciach.

Luboš Jurík (2021).  Bol všestranný literárny talent, napísal asi 60 kníh. Bol aktívny novinár a scenárista, majster dialógov so svetovými osobnosťami. Po knihách rozhovorov s americkými a ruskými spisovateľmi vydal v roku 2011 v Literárnom informačnom centre knihu Rozhovory po rokoch so 40 slovenskými spisovateľmi. Som rád, že tam zaradil aj mňa, kolegu z prestížneho Pi-klubu. Na svojich pravidelných stretnutiach ho často spomíname, bol našim zakladateľom. Odišiel náhle, čakali sme ho, že príde na naše stretnutie a miesto neho prišla správa, že už nepríde.

Včera som bol na konečne uznášaní schopnom Predstavenstve Spolku slovenských spisovateľov, čo sa už nestalo temer rok. Z tém, ktoré sa tam preberali som však mal divné pocity. Tešil som sa, že musím odísť skôr, na stretnutie „starých pušiek“ KDH.