Spisovateľ a pamätník našej histórie Ľubo Feldek si dnes spomenul na facebooku na Ondreja Marušiaka (*14.2.1926, +17.9.2008). Som mu za to vďačný, podnietil aj mňa k spomienkam na tohto spisovateľa a prekladateľa.
V marci 1996 som sa na členskom zhromaždení Spolku slovenských spisovateľov zoznámil s Ondrejom, rodákom z Hybe. Bol to smutný snem – amaterizmus vedenia, osobné spory, alkohol a uznesenie, v ktorom bola hlavným bodom výzva na zníženie poštovného. Kvitli stromy, vonku sa spievalo „už nikdy žiaden svár“ a vedúca úloha strany útočila proti prezidentovi M. Kováčovi. S Ondrejom sme sa zhodli, že za hranicou, kde sa „inžinieri ľudských duší“ dostali, je už len priepasť.
3.4.1996 sme sa zasa stretli. Padli sme si do oka, zblížila nás láska k ruskej literatúre, najmä k A. Solženicynovi, K. Paustovskému, M. Gorkému a I. Erenburgovi. On bol skúsený literát, ja zajac s prvotinou. Bol prekvapený, že mám z ruskej literatúry dosť prečítaného, diskutovali sme a zhodli sme sa, že národy, ktoré veľa trpeli, veľa vedia, tu sa Rusko nedá predbehnúť. 70 rokov komunizmu zanechalo na ňom ranu, ktorej zacelenie bude dlho trvať. Ich utrpenie pokračovalo aj po r. 1989, keď sa stali laboratóriom „trhovej ekonomiky“ a „slobodného obchodu“. Spomínali sme naše návštevy Peredelkina, chválil som sa, že som potajme v 70-rokoch navštívil Pasternakovu daču a jeho hrob.
Ondrej študoval ruštinu a literatúru na Černyševského univerzite v Saratove a na Lomonosovej univerzite v Moskve, v r. 1963-66 tam bol na ašpirantúre. Prekladal z ruštiny, s podnadpisom Život a dielo A. Solženicyna mu vyšla v r. 2002 kniha Štvanec a útočník. Dal mi z nej „Omrvinky“:
„Cez mreže dlho pozerala na nás, natlačených na hornom ležadle, stará roľníčka. V očiach mala ten odveký smútok, s ktorým pozerá náš ľud na „neborákov väzňov“. Skúpe slzy jej stekali po tvári. Stála zhrbená, ako keby medzi nami ležal jej syn. „Nesmieš pozerať, mamka!“ dosť vľúdne ju oslovil vojak z eskorty. Ani sa nepohla. Vedľa nej stálo zo desaťročné dievča s bielymi mašľami. Nedetsky, sústredene, dokonca smútočne pozeralo na nás. Zostaneme jej v očiach po celý život, pomyslel som si. Vlak sa pohol, stará žena nás prežehnala, pomaly, dôstojne prstami.“
Iná pasáž bola o časoch, keď sa ľudia prestávali báť:
„Na stanici mladica v hráškových šatách nebojácne prišla k vozu, vypytovala sa na paragrafy a tresty. „Odpáľ!“ zrúkol vojak. „Mňa tiež takto viezli! Tu máš cigarety, daj chlapcom!“ „Odíď! Dám ťa zavrieť!“ Opovržlivo mu pozrela do zupáckej tváre: „Môžeš ma …, ty …!“, „Chlapci, serte na nich!“ a dôstojne odišla.“
Pri našom poslednom stretnutí v r. 2000 bol Ondro smutný. Dal mi svoju báseň „Poprosenie“, rozlúčku s rodným krajom (1994, 1996), ktorú som mal uverejniť po jeho smrti. Dozvedel som sa o nej, keď už ležal v hrobe.
… milí pozostalí
keď príde čas planý
rozosejte ručne
môj popol pod oblé
vnady Kundrátova
poniže studničky
na dohľad Kriváňa
… záveti poslušní
umyte si ruky
v šantivej Hybici.
… a prvá jar príde
nie pre mňa na svete
rozkvitnú fialky
sihôtke v úloží
studničke poniže.
Celá debata | RSS tejto debaty