Jozef Mikloško

Neraz som po Novembri 1989 citoval vetu:

„Štyridsať rokov sme žili iné životy, teraz treba žiť v pravde“. 

Povedal ju Rudolf Dobiáš, môj priateľ, básnik a spisovateľ.

Ako 19 ročnému mu za posmešnú kresbu Stalina a Gottwalda naparili za velezradu a protištátnu činnosť 18 rokov väzenia. Väčšinu z nich prežil v uránových baniach v Jáchymove. Stretol sa tam aj s Antonom Srholcom, Titusom Zemanom, Jánom Havlíkom, a s mnohými osobnosťami, o ktorých sa 40 rokov nemohlo hovoriť. Z väzenia vtedy svojej mame napísal:

Naozaj mama, mám sa skvele,

len mi je smutno bez teba…

Odsedel si sedem rokov, na amnestiu v r. 1960 ho prepustili a hneď vzali na vojenskú prezenčnú službu. Aj po nej mu v živote ruže nerástli, ako bývalý politický väzeň sa ťažko predieral socializmom.

Kvôli politickým názorom bolo v tých rokoch v Československu uväznených asi 70 tisíc ľudí, sto z nich popravili. Roľníkom zhabali pôdu, naplnili tábory nútených prác, vyše 700 kláštorov zlikvidovali a tisíce rehoľníkov a rehoľníčok pozavierali, rozprášili a poslali na roky do pracovných táborov PTP. Kto mal iný názor, či veril v Boha, bol triednym nepriateľom.

Vyšetrovateľom, mučiteľom, sudcom, bacharom a funkcionárom vtedajšieho režimu, ktorí zničili životy mnohých čestných a talentovaných ľudí, sa v podstate nič nestalo.

Asi od r. 1976 sa Rudolf Dobiaš začal venovať písaniu prózy a poézie. O svojom živote a nielen o ňom, napísal veľa kníh a básní. Zostavil a napísal aj štyri diely Triednych nepriateľov – svedectvá ľudí postihnutých brutalitou komunistického režimu.   

Po revolúcii v r. 1989 sa s nádejou na lepší svet rýchlo zapojil do budovanie lepšieho sveta, v r. 1990-93 bol aj redaktorom Slovenského denníka a členom Konfederácie politických väzňov. Dostal viacero vysokých ocenení, Spolok nezávislých spisovateľov ho navrhol na Nobelovu cenu za literatúru.

Milý Rudolf, vzácny priateľu!  

Zo srdca Ti želám najmä Božie požehnanie, radosť zo života, veľa tvorivosti a optimizmu. Vieš, komu si uveril a si si tým istý!