Jozef Mikloško

8. symfónia  Es-dur – „Symfónia tisícov“ je grandiózne dielo s troma zbormi, veľkým orchestrom a 8-mi sólistami. Odznela 6.9.2024 v sále Slovenského rozhlasu v Bratislave, pod vedením bravúrneho a energiou nabitého Ondreja Lenárda, ktorý sa 9.9. dožíva 82 rokov. Jej dve časti trvali hodinu a 25 minút, v Bratislave sa uskutočnili prvýkrát po 27 rokoch!

Autor pokladal túto symfóniu za najväčšie zo svojich diel. Je jediná, v ktorej sa od začiatku do konca spieva a v ktorej hudobníci, najmä dychy, nemajú čas na oddych. Turičný spev Príď Duchu svätý z 9. stor. autor spojil v druhej časti s Goetheho Faustom – sú to dva odlišné svety. Martin Kelemen dramaturg SOSR napísal, že „skladateľ mal na mysli zdôraznenie spojenia medzi ranným vyjadrením kresťanskej viery v sile Ducha Svätého a Goetheho symbolickou víziou vykúpenia ľudstva láskou… Autor v celom dielo zdôrazňuje… princípy Božej milosti, pozemskej nedostatočnosti a duchovnej premeny človeka.“

Symfónia č.8 mala premiéru 12.9.1910 s obsadením 850 spevákov, 146 hráčov orchestra a 8 sólistov. Jej úspech bol hneď obrovský.

Autor o diele povedal, že „je to symfónia, akú svet ešte nepočul“. Niektoré motívy sú blízke jeho piesňam, najmä z cyklu Chlapcov zázračný roh.

Moja cesta ku Gustávovi Mahlerovi trvá temer 60 rokov. Prvý krát som sa s ním stretol v r. 1965 v Lipsku (vtedy NDR). Bol som na matematickej konferencii, v opere som navštívil jeho 97 minútovú  3. symfóniu d-mol, v 6. častiach z r. 1893. Prežil som šok z fantastického zážitku s veľkým orchestrom a dvoma zbormi. Symfónia letela mliečnou dráhou a podmanila si vesmír. Pred operou stál skamenený les, ktorý mal 100 miliónov rokov.

Je zaujímavá podobnosť osudov Čajkovského a Mahlera, aj podobné závery ich kľúčových symfónií. Obaja zomreli príliš skoro, ako 53 resp. 51 ročný, v r. 1893 resp. 1911. Štvrtá časť Patetickej symfónie P.I. Čajkovského, Adagio lamentoso, je ako 3. Mahlerova, tiež tíchnuce zmierenie s osudom a s blízkou smrťou. 

Mahlera je jedným z najväčších skladateľov symfonickej hudby. Obľúbil som si všetky jeho symfónie, najmä nepárne. Sú to rozsiahle diela s veľkým orchestrom, často so sólistami a zborom, pričom neraz vystupujú mimo pódia. Autor si pre ne vymýšľal netradičné nástroje.     

1. marca 2024 som si 3. symfóniu so Slovenskou filharmóniou pod taktovou Juraja Valčuhu zopakoval. Altové sólo výborne spievala Ester Pavlů so sprievodom Slovenského filharmonického zboru a Bratislavského chlapčenského zboru, vedených Rovňákovcami.

Symfónia končí, ako Čajkovského Patetická, nádhernou pomalou časťou a stále pomalšími údermi bubnov – človek zomiera. Po jej skončení dirigent 17 sekúnd držal ruky hore a pomaly ich spúšťal – až potom zaznel veľký potlesk. Slovenská filharmónia podala výborný výkon, dirigent je „grande maestro“, ktorý študoval v Bratislave, v Petrohrade a v Paríži. Srší z neho energia, vie byť tvrdý a rýchly, ale aj nežný a pomalý.

Gustáv Mahler  sa narodil 7.7.1860 v židovskej rodine v českom Kališti. V ich rodine zomrelo sedem súrodencov, aj jeho život bol neveselý – v manželstve im zomreli dve dcéry. Päť piesní o mŕtvych deťoch sú nádherne presmutné, neraz ich spievala, aj v Ríme, moja dcéra Mária: „Často si myslím, že si len vyšli von a zasa sa vrátia domov, len si vyšli k výšinám a my ich tam dohoníme v žiari slnka.“ Znie to romanticky, ale je to o smrti. Tí, ktorí vyšli k výšinám, sa už nevrátia.

Leonard Bernstein o Mahlerovi povedal, že bol „temným prorokom, ktorý písal jemnú a ľúbeznú hudbu obklopenú veľkým smútkom“. Nesedí to doslova, pretože Mahlerova hudba už druhé storočie tankuje do ľudí aj radosť, silu a optimizmus. Skladateľ bol veriaci, k Bohu sa vrátil po zlyhaní srdca vo Viedni, pochovaný je na cintoríne v Grinzingu.