Jozef Mikloško

Pár dní som nebol na lúke a zrazu je plná nezábudiek.

Prečítal som knihu tohto názvu od kapucína Hilára OFM, Štefana Párika. Je to svedectvo kňaza, ktorý prežil s prezidentom Jozefom Tisom noc pred jeho popravou. 96 ročný historik, František Vnuk, dielo zostavil a doplnil poznámkami a citáciami (Slovenský dejepisný spolok, Bytča, 2023, 102 s.)  

Slovenský štát z roku 1939 bol pomníchovský a vojnový. Vznikol v čase, keď veľmoci chodili pred Nemeckom v predklone. Samostatné Slovensko bolo produktom Hitlera, ktorého cieľom bolo rozbitie Československa. Hitler tlačil na prezidenta Tisa, ktorého 13.3.1939 pozval do Berlína. Na základe vyhrážok o rozdelení Slovenska, Tiso prenechal rozhodnutie Slovenskému snemu. Ten 14.3.1939 vyhlásil Slovenský štát, inú alternatívu nemal. Uznalo ho 27 štátov, aj Svätá Stolica a Sovietsky Zväz. 15.3 Hitler obsadil Čechy a Moravu. Pápež Pius XII. 5.12.1939 prezidentovi Tisovi k zvoleniu poslal srdečnú gratuláciu a požehnanie.

Mal som osem rokov, pamätám sa, že doma panovala smutná nálada. Chorá mama čakala štvrté dieťa, onedlho sa brat narodil. Hluchonemá Marienka, ktorá mame pomáhala, ráno v detskej izbe povedala: „nechsijedotoljozeftito“ Bolo to 18. apríla 1947 – náš, po Svätoplukovi prvý prezident, už nežil.

Meno Tiso vyvoláva stále vášne, proti nemu útočili a útočia najmä  komunisti, Čechoslováci, Židia a evanjelici. Za totality som čítal príspevky právničky Kataríny Závackej, ktorá po r. 1989 rýchlo zmenila farbu, aj články historika Dušana Kováča, ktoré sa ani po r. 1989 nezmenili. Nevšímali si, spolu s médiami, mnohé výskumy o tomto období. Tisa stále hodnotili ako vojnového zločinca, nenachádzali na ňom žiadne pozitívum. Po mnohých publikáciách tvrdili, že Slovensko bolo klérofašistickým štátom. Heslo za Boha, za národ a ochrana proti boľševizmu, im nič nehovorilo.    

Odvtedy vyšlo o tomto, pre Slovensko ťažkom období, veľa štúdií. Dnes, keď sú archívy otvorené, sa dá ľahšie priblížiť k pravde – napriek tomu je táto téma stále „tabu“. Z mnohých vedeckých publikácií, ktoré vyšli, upozorňujem napr. na tieto: 

Karol Murín: Spomienky a svedectvo (Garmond, 1992, 572 s.),

František Vnuk: Sto päťdesiat rokov v živote národa (Lúč, 2004, 72 s.),

Milan S. Ďurica:  Jozef Tiso – životopisný profil (Lúč, 2006, 592 s.),  

Ladislav Hanus: Pamäti svedka storočia ( Lúč, Bratislava, 2006, 716 s.).

Sprevádzať odsúdeného cez poslednú noc pred jeho popravou bol vybratý losom páter Hilár. Vo svojom svedectve opisuje hodiny, ktoré s Tisom strávil – rozhovormi, spoveďou, modlitbami, aj svätou omšou. Bol aj pri jeho rozlúčke s rodinou, s obhajcami, aj pri jeho obesení.

Proces a popravu inicializovali vtedajší ľudia komunistickej, čechoslováckej a evanjelíckej orientácie. Po Benešovom výroku „Tiso musí viset!“ ho priviezli v putách na Slovensko a Národný súd ho 15.4. 1947 odsúdil na trest smrti. Predsedom súdu bol Igor Daxner, predsedom SNR Karol Lettrich, prokurátormi Ľudovít Rigan, Juraj Šujan a Anton Rašla, obhajcami Ernest Žabkay a Martin Grečo. Tisov prípad mal 8000 strán a vážil 700 kg. Daxner predtým dostal 4000 protestných listov, vyhlásenie na obranu Tisa vydali aj slovenskí biskupi. Svedok, arcibiskup Karol Kmeťko, na súde povedal: „Toto je môj najlepší kňaz“.

Spisovateľ Ľubo Jurík v svojej dráme opísal poslednú noc pred popravou Vladimíra Clementisa, ktorý tiež Tisovu smrť odsúhlasil. Podobné svedectvo napísal aj páter Štefan Párik.

Boli to povojnové udalosti, v ktorých Slováci ťahali za krátky koniec. Národ voľbu Tisu veľkou väčšinou privítal. Slovenský štát pochopil hroziace červené nebezpečenstvo, ktoré sa vo februári 1948 uskutočnilo a 40 rokov nám „vládlo“. Napriek mnohým knihám o tomto, pre celú Európu tragickom období, náš „mainstrím“ pri jeho hodnotení stále používa starú totalitnú terminológiu.   

V našich médiách, najmä v marci a apríli, čítame silno negatívny postoj k tomuto obdobiu. Málo sa všíma doba, v ktorej prebiehal súd, ignoruje sa Tisov jedenásťhodinový prejav a jeho žiadosť o milosť, ktorú po intrigách mnohých Eduard Beneš a Klement Gottwald zamietli. Aj po mnohých rokoch však vidno, že človeka možno zabiť, ale nikdy nie ideu, za ktorou stojí.

Toto obdobie, ktoré si iné štáty dávno vyriešili, Slovensko stále štiepi. V čase dnešnej informačnej explózie sa to však nedá odbiť starými frázami. Iba neustála objektívna vedecká analýza pozitív a negatív týchto časov, môže upokojiť našu polarizovanú spoločnosť a prispieť k jej zjednoteniu.