Jozef Mikloško

Nežiť s lžou a so zlatým teľaťom nám odporúča nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Alexander I. Solženicyn a viedenský kardinál Franz König.

V roku 2009 som formuloval svoje názory na problémy sveta, Európy a Slovenska a snažil som sa načrtnúť aj možnosti zlepšenia. Ako to dopadlo? 

Po páde komunizmu sme chceli „žiť v pravde“. Loď sa otočila o 180 stupňov, prvý rok bol nezabudnuteľný. Slovo úplatok, korupcia, zneužitie moci, som ako podpredseda vlády nepoznal. Keď Róm z Prešova zazvonil na bráne, o chvíľu bol v mojej kancelárii.

Potom nastúpil tlak peňazí, privatizácie, médií, zahraničia. Objavil sa nacionalizmus, aj šoková terapia, ktorá nebola terapiou, ale šokom. Opakovali sme chyby kapitalizmu. Podmienky MMF, ktorý nám „veľkoryso“ požičal peniaze na „reštrukturalizáciu“ boli tvrdé: znehodnotenie meny, uvoľnenie cien, rýchla privatizácia, uľahčenie dovozov, zvýšenie daní, obmedzenie úverov, krátenie rozpočtu v zdravotníctve, školstve, kultúre, výstavbe bytov.

Prehĺbilo sa sociálne napätie, porevolučná vláda disidentov padla a v r. 1992 sa bývalí komunisti dostali k moci. Na Slovensku tretina obyvateľov zvolila vládu jednej strany. Odmietli sme komunizmus, ale kapitalizmus bez morálky tiež nefungoval. Vytvoril spoločnosť s malým počtom bohatých a armádou chudobných a nezamestnaných.

40 rokov komunizmu v nás zanechalo nezmazateľnú stopu. Ani následné roky neboli prechádzkou ružovým sadom. Kapitalizmus bol vo fáze úpadku, slobodný trh priviedol ľudstvo na okraj priepasti. Ohrozuje nás demografická, finančná a morálna kríza, posledná je príčinou všetkých. Aj Slovensko starne, klesá pôrodnosť, tretina obyvateľov je 65+.    

Finančná kríza prišla zvonka, vznikla z chamtivosti a špekulácií, pre rastúcu spotrebu na dlh. Pumpovanie peňazí do zlého systému bolo stavanie hlinených hrádzi pred potopou. Národný štát si musí zachovať suverenitu, nemá zachraňovať banky, ktoré špekulujú na trhoch. Návrat morálky do spoločnosti, v ktorej nebudú hlavným cieľom peniaze, je prvoradou úlohou.

Globalizácia manipuluje národnými ekonomikami a obmedzuje suverenitu štátov. Jej dôsledkom je demografická kríza, migrácia, emigrácia mladých, etnické konflikty, príliv ľudí iných kultúr a náboženstiev, zmeny v hodnotovej orientácie, nárast sekularizácie.   

Ekonomika nie je jedinou oblasťou globalizácie. Snáď je aj súčasťou Božieho plánu na postupné zjednotenie ľudstva pri zachovaní jeho autonómnych zvláštností? Treba rozvíjať pozitíva globalizácie a brániť sa jej negatívam.  

Denné správy zo sveta a z domova netešia. Aféry, korupcia, rozkrádanie, privilegovanie „svojich“, morálny marazmus, tlak reklamy a médií, atentáty, terorizmus, hrozby vojen,  vykorisťovanie tretieho sveta. Problémy tvrdého kapitalizmu – globalizácia, nezamestnanosť, diktatúra finančných trhov, sociálne otázky, atď. sa nedajú riešiť v rámci hodnôt západnej civilizácie, pretože tieto hodnoty sú príčinou týchto problémov.

Občan videl, že má stále menšiu možnosť niečo ovplyvniť. Cítil na sebe tlak úradov, ktoré sa mu vyhrážajú a berú poplatky neúmerné službám. Nevyjasnené veci minulosti ľudí hnevali: napr. netransparentné privatizácie s veľkými rozdielmi medzi podnikateľmi a „privatizérmi“, chýbajúci register privatizačného majetku, odmeňovanie elít v neúspešných organizáciách.

Ľudia sa uzavierajú do seba. Sklamaných ovplyvňujú populisti, ktorí im veľa sľubujú. U občanov badať silné oslabenie schopnosti rozlíšiť medzi dôležitými a nedôležitým, podstatnou a nepodstatnou informáciou. Verejnosť je manipulovaná agresiou komunikačného a informačného priemyslu, ktorá z médií vytláča podstatné otázky. Vinníkom sú najmä komerčné média, ktoré často tvrdia polopravdy, vyťahujú senzácie, všetko kritizujú, neodhaľujú skryté súvislosti, sú poplatné majiteľom. Miesto prinášania pozitívnych správ, všetko dramatizujú. U ľudí vzniká „blbá nálada“, chodia bez úsmevu, všetko je zlé.   

Vysielanie pre mládež škodlivých programov v televíziách sa zväčšuje. Tí, ktorí tak robia, by mali platiť za ich dôsledky: napr. pobyty detí z rozpadnutých rodín v detských domovoch,…    

Slovensko prestáva veriť politikom. Nemožno po každých voľbách začínať na zelenej lúke, polarizácia spoločnosti prekáža chodu štátu. Strany si musia hľadať nových spojencov, viesť dialóg aj s inými ľuďmi, robiť kompromisy a mosty medzi tábormi, zjednocovať ľudí, nie ich štiepiť. Z totality a aj po revolúcii máme zlé skúsenosti s vládou jednej strany. Predtým všetko určovala komunistická ideológia, teraz peniaze. Za konštruktívnu kritiku sa netreba urážať, dobré návrhy môžu byť aj z opozície. Voľby sú šancou niečo zmeniť a vykročiť po novom.  .  

V zahraničí často voľby vyhrávajú seniori. KDH voľakedy svojom programe považovalo   tému seniorov a rodiny za jednu z hlavných priorít. Som rád, že som bol predseda vládnej komisie pre Národný program aktívneho starnutia, ktorej cieľ bol podpora seniorov.

V r. 1974 spisovateľ A. Solženicyn úvahu: Nežiť s lžou. Po jej publikovaní ho vyhostili zo ZSSR: „Nespolupracujte s lžou, nehovorte to, čo neveríte, nevychovávajte svoje deti v duchu lži, opustite filmové predstavenia, keď tam počúvate lži, nekupujte noviny, ktoré prekrúcajú skutočnosti, zostaňte verní pravde, i keď to prináša ťažkosti…“ Kardinál Franz König to zopakoval pre slobodných ľudí: „Nežite so zlatým teľaťom, nepretekajte sa v snahe o väčší blahobyt. Nehovorte, že peniaze sú najdôležitejšie, nevychovávajte svoje deti k životu, kde budú poznať iba jedlo, pitie, oslavu sexu a stavbu domu. Nenechajte sa uštvať žiadostivosťou po peniazoch. Nedajte sa zvádzať reklamou, nepodpisujte stále nové dlžobné úpisy, nekupujte nič, čo nepotrebujete, riskujte žiť jednoduchšie,…“ Boli to výzvy návratu k morálke na Východe a Západe, Ako povedal Norbert Wiener v r. 1955: „Je už pokročilá doba a voľba medzi dobrom a zlom búcha na naše dvere.“