Jozef Mikloško

Dnes je tretie výročie jeho smrti. Poznal som ho zblízka ako skromného a múdreho človeka, zaujímajúceho sa o radosti a starosti ľudí. Jeho názory boli ľudské, nehovoril frázy, priznával, že mnohé veci zostanú tajomstvom. Ako Benedikta XV. som ho vídal iba z diaľky.

Susedia z bytovky na Piazza della Citta Leonina 1 tvrdili, že z bytu na 4. posch. počuť klavír s dielami Bethovena, Bacha a Mozarta. Býval tam muž, ktorý 24 rokov o 9.hod. vystúpil z domu , peši šiel cez Námestie sv. Petra do budovy na Námestí sv. Uffizia. Ľudia ho zastavovali a spolu sa fotografovali. Večer chodil do kníhkupectiev a na prechádzky.     

Bol prefektom Kongregácie pre náuku viery. 24 rokov slúžil Jánovi Pavlovi II., kde sa, ako sám povedal, potaliančil. Pripravoval mu dokumenty, zastupoval ho, viedol práce na Katechizme. Neraz vyjadril túžbu „na staré kolená“ sa utiahnuť domov do Bavorska a písať knihy. Šéfa požiadal 10x o odvolanie a poslanie k teologickej  práci ale ten mu nevyhovel.

Bol nemecký teológ a akademik, jemný intelektuál a vedec, pripravený pre dialóg, schopný pri argumentoch zmeniť názor, hľadať nové a podrobovať kritike staré. Napísal veľa kníh, otvoril pre výskum archívy inkvizície. Nevyhýbal sa tematike žien, vysoko hodnotil ich úlohu. Jeho obľúbenou knihou bol Stepný vlk od H. Hesseho.

Na otázku P.Seewalda „Je dovolené kardinálovi hovoriť o sexe?“ povedal: „Pravdaže. Musí hovoriť o všetkom, čo je ľudské. Sex nemožno odbaviť nálepkou „hriech“, ale ho treba pokladať za stvoriteľský dar. Pohlavnosť nevznikla až po spáchaní hriechu, ale patrí do pôvodného zámeru stvorenia,  Človek v ňom prichádza do najvyššej blízkosti Stvoriteľa.“

Často som ho v Ríme stretal na bohoslužbách, koncertoch, promóciách kníh a recepciách. Mal som šťastie viackrát s ním hovoriť. V r. 1981 som bol ako matematik na vedeckom pobyte v Mníchove. Keď sa sprievod Božieho Tela priblížil k tribúne, študenti zdvihli transparent: „Pán Ratzinger, čo poviete na teológiu oslobodenia?“  

Pred voľbami v r. 1992 bol v Bratislave svetový kongres Za život. Kardinál tam predniesol referát, kde povedal: „Kresťanskí politici môžu hlasovať aj za model obmedzenia potratov.“  

Na Jozefa, 19.3.2002, Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme pripravil obed z príležitosti 75. narodenín arcibiskupa Jozefa Zlatňanského a menín kardinálov Jozefov -Tomku a Ratzingera. V diskusii som s ním debatoval o osude nepokrstených detí. Zaujal  ľudské stanovisko a naznačil, že Kongregácia sa tejto téme venuje. Fotografiu, na ktorej rečním a kardinál ma počúva si veľmi vážim.

V Ríme som bol na viacerých konferenciách, kde prednášal. Robil to rád, nevyhýbal sa styku s ľuďmi a médiami. 21.3.2003, na výročie smrti sv. Benedikta, v jeho rodisku Norcia, bol hlavným predstaviteľom Cirkvi na slávnosti, omši a obede. Bol som tam jediný z veľvyslancov, patrón Európy asi nič nehovoril krajinám EÚ. Na obede bol zhovorčivý, povedal mi, že pápež a Svätá stolica je proti vojne v Iraku, ktorá v ten deň začala. Spomenul som pobyt v Mníchove, aj protest za teológiu oslobodenia. Pamätal si to, povedal, že toto učenie vzniklo v Latinskej Amerike pod silným vplyvom marxizmu, že zásady teológie oslobodenia neboli zlučiteľné s kresťanstvom.

Aj oponenti kardinála priznávali, že bol jedným z najvzdelanejších ľudí sveta, s prehľadom v hudbe, literatúre, umení, histórii, filozofii a teológii. V autobiografii „Z môjho života“ opísal svoj život do päťdesiatky. Vyšla v r. 1998, keď bol jedným z najvyšších predstaviteľov Cirkvi. Písal otvorene o rodinných a osobných radostiach a starostiach, štýlom, nie bežným u hierarchii, na taký si zvykol vo vede a pedagogike.

Narodil sa 16.4.1927 v Marktli am Inn. Spomína II. svetovú vojnu, keď ho, ako 16-ročného seminaristu povolali do nemeckej armády. Bol oslobodený od cvičení, zaradili ho do pracovnej služby. Dostal sa do amerického zajatia, 19.6.1945 ho prepustili.  

V r. 1955 napísal habilitačnú prácu „Zjavenia v diele sv. Bonaventúru“. Konzultant prof. Schmaus mu oznámil, že prácu zamietne, pretože podľa vedeckých meradiel je nedostatočná. Videl v nej nebezpečný modernizmus, asi preto, že „s ostrosťou, ktorá asi neprísluší začiatočníkovi“ kritizoval prekonané stanoviská. Po búrlivom zasadaní fakulty mu ju vrátili.   Nekritizovali iba 3. kap. o teológii sv. Bonaventúru, podľa autora táto „obsahovala rozbušku“. Po jej rozšírení, prácu v r. 1957 obhájil. 

Ako 37-ročný patril medzi najmladších poradcov II. Vatikánskeho koncilu (1962-65). Spolu s ďalšími mladými, aj s teológom H. Küngom, ich pomenovali „konciloví tinedžeri.“ Po 3 rokoch na univerzite v Münsteri, od r. 1966 prednášal dogmatiku na univerzity v Tübingene. Za pozvanie sa „dôrazne zasadil“ Küng. Ratzinger bol recenzent jeho doktorskej práce: „Získal som rešpekt k jej autorovi, páčila sa mi jeho sympatická otvorenosť…“   

Ako dekan absolvoval hádky v akademických orgánoch. Prispeli k tomu, že od r. 1969 prešiel na univerzitu v Regensburgu: „bol si istý, že táto zmena bude poslednou“. Po menovaní do Pápežskej teologickej komisie spomína na plodné kontakty s H. de Lubacom, Congarom a H. Ursom von Balthasarom. Spomínal si, že v tom čase mala veľký úspech kniha o morálnej teológii Bernharda Häringa (tento môj obľúbený pastorálny praktik a moralista bol testom: keď som spomenul jeho posledné interview, neraz si moji partneri klepkali prstom po hlave).

Podľa slov spolupracovníkov Ratzinger mal geniálne nadanie a pamäť, sústredene pracoval, rýchlo čítal, hovoril 9 jazykmi. Bol plachý a skromný: v motoreste si dal rizoto a postavil sa na koniec radu. Po voľbe pápeža mu spod slávnostného rúcha trčal čierny sveter.  

Mal schopnosť zrozumiteľne sprostredkovať ľuďom aj ťažké veci. Nemal rád kompromisy, ktoré sa uzatvárajú len pre pokoj. Umenie a vedu pokladal za najvyššie dary Boha človeku.   

Po „nežnej“ revolúcii povedal: „Systémy, ktoré chcú totalitu, najprv presadzujú slobodu jednotlivca, podporujú individuálne programy, vytváranie mnohých politických strán, podnecujú každého proti každému. Z toho vzniká chaos a potom predstúpia so svojím programom a poriadkom ako záchrana ľudstva. Takto sloboda vedie k jej zániku.“  

V knihách rozhovorov s Petrom Seewaldom: Soľ zeme (1996) a Boh a svet (2000) s nezvyklou otvorenosťou odpovedal aj na ťažké otázky. P. Seewald bol v mladosti komunista a ako 18-ročný vystúpil z Cirkvi, neskôr sa do nej vrátil. Kardinál sa ho nikdy nepýtal na jeho minulosť, nechcel poznať dopredu otázky, ani jednu z nich nestiahol a nepridal.  

Obe knihy sa rýchlo po voľbe pápeža stali najžiadanejšími. V knihe Soľ zeme na otázku „Koľko ciest vedie k Bohu?“ odpovedal: „Koľko je ľudí na svete… Od Krista vieme, že Boh nie je mrazivým správcom paragrafov, že pozná zľutovanie a že sa k nemu môžeme priblížiť bez strachu… Dnes nachádzame vieru natoľko komplikovanú, že sa nám prístup k nej zdá veľmi ťažký. Potrebujeme istý druh revolúcie viery, odvahu postaviť sa proti všeobecným istotám… S cirkevnými majetkami si musíme spytovať svedomie. Žiaľ, v dejinách Cirkev nebola schopná ich zbavovať, vždy musela o ne prísť, pričom jej strata obyčajne prospela.“

K histórii poznamenal: „Prvé tisícročie bolo v znamení jednoty, druhé v znamení veľkých rozkolov, v treťom, Ducha Svätého, by sme mohli znova nájsť jednotu.“ Knihu rozhovorov Boh a svet vytvorili autori za päť dní v kláštore Montecassino. Sú v nej napr. tieto témy: Máte strach z Boha? „Nemenoval by som to strach. Boh vie, akí sme. Vie, že sme telo, prach, berie nás i s našimi slabosťami.“ Je Boh vždy vážny alebo prejavuje aj humor? „Myslím si, že má veľa humoru. Niekedy dá človeku aj malý šťuchanec: neber sa až tak vážne.“ Ako sa vyrovnávate s problémami? „1. Pokúšam sa problém vniesť do modlitby a tam sa vnútorne posilniť. 2. Usilujem sa robiť niečo náročné, úlohu, ktorá si ma celého vyžaduje a ktorá mi urobí aj radosť. 3. Stretnutie s priateľmi ma môže aspoň trochu zbaviť toho, čo ma zaťažuje.“

Aký je Boh? „Trescem až do 3. a 4. pokolenia, ale zmilúvam sa až nad tisícami pokolení.“ Po vyjadrení tejto nerovnováhy medzi Božím hnevom a milosrdenstvom povedal: „Najväčšie chvíle Cirkvi sú chvíľami utrpenia a prenasledovania, nie obdobia, keď mala veľa peňazí a svetskú moc.“  Veľkú cenu pripisoval schopnosti ctiť si zostarnutých rodičov, ktorí nám dali život. “Priznal sa, že „čím som starší, tým je mi Božia Matka dôležitejšia a bližšia.“ K budúcnosti Cirkvi povedal: „Vidím mnoho starých, odumierajúcich konárov na strome Cirkvi, ktoré pomaly, ticho aj s hrkotom padajú na zem. Ale vidím predovšetkým mladosť Cirkvi. Stretám mnoho mladých z celého sveta, nové hnutia, nové nadšenia z viery.“   

Kardinál sa priznal, že  vyrástol na učení sv. Augustína, sv. Bonaventúru a Origena, s ktorým vraj mal dlho rovnaký názor na hypotézu, že „peklo je prázdne, lebo dobrota Krista spasí všetkých.“ V prednáške „Kresťanské korene – včera, dnes a zajtra“ v talianskom Senáte 16.5.2004 povedal: „Európa riskuje sebazničenie, vrhá sa do nebezpečenstva, že si zničí základy, pretože stratí svoje duchovné korene… Javí sa dnes ako zvnútra vymierajúca a zániku vystavená civilizácia. Pre klesajúcu pôrodnosť jej hrozí biologický zánik, ohrozená je aj možným zničením tradičného manželstva a rodiny… Európa bez Boha, to je Babylonská veža so známym koncom… Zachrániť ju môže stať iba jej návratom k viere v Boha.“