Jozef Mikloško

Má 100 fotografií. Volá sa Ľudia a doba II.- vtedy, teraz a potom. Nadpis sa podobá na Ľudia a doba z môjho života (MarenčinPT, 2017). Toto je fotografia č.100:

Po ôsmich rokoch je kniha hotová, hurá!   Rodila sa vyše roka, išlo to ako z chlpatej deky. Platí o nej to, čo mi o svojej novinke raz povedal Anton Hykisch: „Je o všetkom a teda o ničom.“ 

Chcel som ju nazvať Zo zátišia mimóz, ale tento názov už bol obsadený. Aj bugenviley, levandule, orgován a chryzantémy však majú svoje zátišia. Letia nad nimi oblaky, ktoré prinesú teplo a pohodu, dážď a sneh. Vtedy sa lepšie rozmýšľa a píše. 

Sedemnásty rok píšem blogy. Najprv to bolo na Sme (260), potom na Postoji (165) a teraz na Pravde (146). Celkovo ich čítalo vyše pol milióna ľudí. Rekord drží blog na Sme z 22.12.2015 List liberálke, ktorý mal 43.137 prečítaní a 728 diskusných príspevkov. Šestnásť rokov píšem často aj statusy na Facebooku, posledný mesiac ich čítalo vyše 450 tisíc ľudí.  

Reťazce asociácií sú ako fraktály, ktoré vytvárajú na obrazovke obrazce. Píšem nelineárne – striedam minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Ctím si čistý papier, na ktorom môže vzniknúť myšlienka, ktorá pohne svetom. Ak si ju nevšimnete, odletí ako motýľ a viac sa nevráti.

Ľudská skúsenosť je neprenosná, získava sa iba prežitím udalostí. Ak sa nezachytí, stratí sa.     

Mladosť? Zostala na Kalvárii v Nitre a v mojom srdci. Tam rastie a rozvíja sa. Nemá pokrútené korene, ako presadená breza.  

Páčia sa mi tieto slová:

Máme stále dlhšiu minulosť a kratšiu budúcnosť (Alexander Solženicyn).

Keď svedkovia udalostí vymrú, rodia sa legendy (Iľja Erenburg).

Snaž sa robiť dobre a nech si vrabce čvirikajú (Sv. Ján Bosco).

Ani deň nesmie byť bez napísaného riadku (Ármin Vámbéry).