Jozef Mikloško

Dnes vychádza veľa kníh, recenzií o nich je málo. Portál Postoj venoval 29.9.2026 jednu dlhú Evy Čobejovej ku knihe Petra Gettinga Studne mútne. Ide o knihu „ako slovenskí talentovaní umelci vstúpili do služieb Tisovho režimu“. Pod nadpisom sú portréty našich špičkových spisovateľov Dilonga, Beniaka a Ondrejova. Vraj sa jedná o knihu o umeleckej kolaborácii v rokoch 1939 – 1945.  Tak píše Čobejová, ktorá píše aj toto:

Getting je nepokryte znechutený umelcami, ktorí sa zapojili do propagandy Tisovho režimu, ktorý kopíroval Hitlerov národný socializmus a likvidoval Židov… Išlo najmä o príslušníkov katolíckej moderny, ktorí neodmietali štát, na ktorého čele bol katolícky kňaz… Zaujímavý je mechanizmus, ako umelecká kolaborácia funguje, a ten sa Gettingovi v knihe celkom dobre podarilo opísať… Niektorí umelci boli veľmi nadšení z toho, že Slováci majú konečne vlastný štát a na jeho čele je katolícky kňaz… Slovenská literatúra zase nemá až tak veľa talentov, aby mohla celkom vymazať spisovateľov, ktorí kolaborovali s mocou…  Rudolf  Dilong, talentovaný básnik s veľkou nadprodukciou, ktorý bol režimu oddaný, zlyhal aj ako kňaz a rehoľník, keďže mal roky milenku, mimochodom, Židovku, a s ňou mal aj dieťa… Tido J. Gašpar bol prominentným funkcionárom režimu, Milo Urban bol šéfredaktorom Gardistu, Valentín Beniak pracoval na ministerstve vnútra, potom na Úrade propagandy. Žarnov, Dilong, Veigl, Strmeň aj iní písali angažované básne. Aj napriek ich nespornému talentu sa ich politicky angažovaná poézia nevyhnutne končila gýčom – a dnes, keď to človek číta, zalieva ho pocit trápnosti aj hanby… Básnici boli vtedy vyzývaní, aby tvorili, publikovali, ich básne sa často verejne recitovali… Oslavovalo sa nielen Slovensko, národ, vlasť, ale boli aj oslavné verše na Hlinkovu gardu, armádu, budoval sa kult Hlinku, Tisa aj Tuku a tí najradikálnejší ospevovali aj čistenie krajiny od Židov či nemecké vzory… Peter Getting nemá veľa pochopenia pre ľudské slabosti či nedostatky umelcov… Prekáža mu aj to, že sa niektoré mená po novembri 1989 začali vracať do literatúry a ich knihy vydávať (napr. Mila Urbana a Jozefa C. Hronského)…   

Dovolím si pridať pár poznámok: 

• Getting už roky píše, nekvalifikovane a zaujato, presnejšie „hlúpo“. Provokuje a nenávidí všetko, čo sa stalo na Slovensku v r. 1939-45, v čase, keď najväčšie európske mocnosti v predklone chodili pred Hitlerom.
• Ignoruje to, že sa u nás odvtedy o tomto, pre celú Európu tragickom období, keď Nemci zabili 23 mil. občanov ZSSR, vydalo mnoho kníh,  ktoré sa snažili objektívnejšie opísať situáciu.  
• Mám niekde doma knihu básní, keď naše najväčšie literárne osobnosti , bolo ich asi 40, publikovalo oslavné básne k 14.marcu 1939.
• V tejto recenzii sa kydá na Dilonga, Beniaka, Ondrejova, Hronského, Strmeňa, G. Zvonického, A. Žarnova,… pretože „to boli propagátori Tisovho režimu, národného socializmu a likvidácie Židov.“ To, že Nemci a ich prisluhovači ich v Európe vyviezli 6 miliónov, sa nespomína.
• Všetci spisovatelia zlyhali, umelecky kolaborovali, iba Ján Jesenský nie… Bolo to 6 rokov vojny, do ktorej bolo Slovensko zvonku vtiahnuté. Slovenský štát od r. 1993 je OK, keby sme si ho udržali, mohli sme ho mať od r. 1939. Teraz sa vyhovárame na Beneša.

14. marec 1939 bol produktom Hitlera, ktorého cieľom bolo rozbitie Česko-Slovenska. Hitler surovo tlačil prezidenta Tisa, ktorý po návšteve v Berlíne, 13.3.1939, aj na základe vyhrážok o rozdelení Slovenska, rozhodnutie nechal na slovenský Snem. Ten 14.3.1939 vyhlásil Slovenský štát, iné alternatívy neboli. Uznalo ho 27 štátov, aj Svätá Stolica a Sovietsky Zväz. Bola to historická udalosť, v ktorej Slováci ťahali v ťažkom období za krátky koniec. Proti boli Česi, komunisti, Maďari, Židia a evanjelici.

Dilong, ktorý napísal asi 100 básnických zbierok je rýchlo odpísaný, Ľudo Ondrejov, autor Zbojníckej mladosti, arizoval, okolnosti sa nespomínajú, ako nedávno o biskupovi Vojtaššákovi.  

Slovenský štát bol vojnový, nebol fašistický, ani klérofašistický, pochopil červené nebezpečenstvo. Keby sme po vojne, aj v sovietskom „objatí“, zostali štátom, mohli sme sláviť 81. výročie samostatnosti. Napriek mnohým novým knihám o tomto, pre celú Európu tragickom období, náš „mainstrím“ pri jeho hodnotení zostáva stále v komunistickej terminológii. Toto obdobie, ktoré si iné štáty vyriešili, Slovensko stále polarizuje. 

Ladislav Hanus v svojej knihe „Pamäti svedka storočia“ (Lúč, 715 strán, 2006) konštatoval, že „o histórii treba písať odvážne a bezohľadne pravdivo“.