Spomínal som na Rím a napadla mi Nitra, ktorá má tiež sedem pahorkov. Tak som ju navštívil.
Mária mala nedávno v Nitre maturitnú stretávku. Jej manžel ju tam zaviezol, povedal jej, že medzitým pôjde navštíviť staré lásky… Manželka mu odporučila, aby teda išiel na cintorín. Cestou na cintorín si odskočil na nitriansky Hrad a to bola chyba.
Išiel tam na krátko a boli z toho dve hodiny. Atmosféra plná histórie a spomienok, iba meno Tiso z tabúl zmizlo. Výhľady na Nitru a Zobor boli nádherné. Pri odchode som na kopci stretol auto, v ktorom z birmovky prišiel biskup Viliam Judák. Vždy je ochotný a usmiaty, navštevujem ho, keď mám novú knihu. Bude to za dva týždne.
Keď som objavil v mobile Kalvársky kopec s Krížovou cestou, pochopil som, že je zle. Bolo 13,55 a ja som sa mal stretnúť o 14 hod. so starými kamarátmi. Zavolal som Sakimu, že budem meškať. Spolu sme potom išli do Kotolne, kde nás už čakal smädný Milan Filip. Obsluhovali nás pekné dievky, špagety s hríbmi a kuracinou s 2 deckami zoborského boli výborné.
Ostatní neprišli, ale v trojke sme pospomínali všetkých. Je to PT a prezradiť to môžem iba tomu, kto má dekrét NBÚ, že je preverený na PT. Ak ho predloží, šifrou mu zápis pošlem.
Mrzí ma, že mesto, Kalváriu a Zobor som nestihol. O 16,30 som z Gorazdovej stretávky vzal manželku. Derby AC Milan – Inter som stihol, Silvio Berlusconi by sa z 2:1 tešil. Rád spomínam, keď ma pozval do svojich filmových ateliérov a potom na San Siro, kde bol nervózny, pretože s FC Lecce bolo stále 0:0. Keby AC nedalo na konci zápasu gól, asi by ma nevzal do šatne, kde mi daroval dres AC, futbalku, ktorú stále mám a moju fotografiu s Van Bastenom a Rudd Gullitom. Domov som priniesol aj 3 kazety filmu jeho Fininvestu Dieťa menom Ježiš, ktorí často premietala federálna TV.
Ale vráťme k tajnému rokovaniu v Kotolni:
Najprv sme spomenuli kalvárske nényki: Báš nény, Anušku nény, Aňuku a Apuku, Šuďových rodičov. Aňuka bola z rodu Králikovcov, jej otec bol architekt, ktorý navrhol a postavil zámoček v ich záhrade. Báš nény bola umelkyňa, maľovala, hrala na citaru a bola anjelom pri sv. Mikulášovi u nás. Faluši nény mala výborné slivky v záhrade. Anuška mala na polievací pondelok orechovú tortu.
Báčikovia nám boli bližšie. O Apukovi, štábnom kapitánovi v.v., vieme veľa, naháňal nás, keď sme mu chodili na dundy. Andráš, môj otec, bol aj futbalový sudca. Keď odpískal jedenástku proti domácim, musel utekať v čiernych okuliaroch zadným vchodom. Steszkál báči mal desať detí, bol stolár, aj po znárodnení súkromník. Baráth bol kostolník, nevedel dobre po slovenský a z misionárskej záhrady nás, najmä v čase jahod, vyháňal.
V závere sme prešli na hlavnú tému – „kalvárski trogári“: Caco, Dede, Fuxo, Šuďo, Saki, Cuminko, Ďufik, Džipa, Lacika, Pišta, Furkovci, Kubiňanovci, Lajo a Tomáš z jedného dvora a bratia Ďuďo a Ivan Kačírovci. Ich hrdinské skutky možno odtajiť až po 50 rokoch.
Po rokovaní som s manželku Pipou išiel domov, zápchy neboli, hladný pes čakal. Jej maturitná stretávka s 13 spolužiakmi po 64 rokoch sa vydarila. Ja by som mal mať 68. výročie maturity, uvidíme, či sa niekto ohlási.
Celá debata | RSS tejto debaty