Jozef Mikloško

Maxim Gorkij tvrdil aj to, že každý človek by mal v živote napísať aspoň jednu knihu (… každý život je unikátny a neopakovateľný, jeho koncom sa všetko nezachytené stratí… je to ako snehové vločka, ktorej originalita sa pádom na zem skončí).

Páči sa mi výrok nositeľa Nobelovej ceny za literatúru z r. 1933 Ivana Bunina: „Veci a činy ak nie sú napísané, zahalí tma a padnú do zabudnutia, avšak napísané, akoby znova ožili.“  Sú mottom viacerých mojich kníh.

Spomeniem si v krátkosti na dvoch našich a dvoch zahraničných inžinierov ľudskej duše.  

Rudolf Dobiáš po Novembri 1989 povedal: Štyridsať rokov sme žili iné životy, teraz treba žiť v pravde.  Často som to citoval. Ako 19-ročnému mu za posmešnú kresbu  Stalina a Gottwalda naparili za velezradu a protištátnu činnosť 18 rokov väzenia. Odsedel si sedem, väčšinou v uránových baniach v Jachymove. Odtiaľ mame napísal: Naozaj mama, mám sa skvele, len mi je smutno bez teba…Od r. 1976 vydal veľa kníh prózy a poézie. Spolok nezávislých spisovateľov ho navrhol na Nobelovu cenu za literatúru.

Anton Hykisch bol chodiacou encyklopédiou, ktorá každý rok vydala knihu. Mal talent nadhľadu, chápania súvislosti a vysvetľovania príčin a následkov. Bol doyenom nášho Pi-klubu, ktorý sa snaží byť laboratóriom ideí. Pripomínam jeho slová, ktoré sú typické pre odchádzajúcu tvorivú generáciu: Pamäť, pamäť – mrzia ma moje nenapísané romány. Modlím sa, aby mi zdravie vydržalo a aby som pre seba i pre iných ešte mohol vyniesť pravdu z hlbín na svetlo. Poslednou knihou Písať znamená ostať nám zanechal testament. 

György Konrad (1933-2019) žil v Budapešti. Ako senior napísal: „Existencia dôchodcu je príjemná! Pozoruje spoločnosť – je to American rugby: jeden si urve slovo  a ostatní sa naňho vrhnú… Cením si suchšie vína než sladšie, aj s rečou je to tak… Dopoludnia ťažko znášam blízkosť blížneho… Keď som raz tu, tak nemôžem byť tam, kde sú oni… Nikomu nerobím výčitky, nikto mi nič nedlží… Aj dvadsaťštyri hodín by stálo za toto dobrodružstvo. Začalo sa hlbokým nadýchnutím  a skončilo posledným výdychom duše.“

Gabriel Garcia Márquez (1927-2014) bol kolumbijský laureát Nobelove ceny za literatúru (1982). V liste svetu napísal: „Dieťaťu by som pripravil krídla, ale dal by som mu ich, až keď sa naučí lietať. Ľuďom vo vyššom veku by som pripomenul, že smrť neprichádza so starobou, ale so zabudnutím či opustenosťou… Hovor vždy čo cítiš a rob dnes, čo môžeš… Nikto si ťa nebude pamätať za tvoje utajené myšlienky, preto pros Pána o silu a múdrosť, aby si ich mohol vypovedať.“

Blog zakončím básňou Milana Rúfusa:

Osamievame tu,

ak sme už dlho žili.

Stále viac odchodí

tých, čo nám boli milí.

Knižočku napíšeš –

v každej je rekviem.

Koľkých som prežil už

a koľkých prežijem?

Byť, to je strácať to,

čo si mal zálohom.

A vrátiac pôžičku

sám zostať pred Bohom.