Jozef Mikloško

Pol milióna vojakov, 6300 tankov, 2000 kanónov a 800 lietadiel. Brutálnou silou zastavili nebývalú snahu o zmenu silou myšlienok. Nasledovala tvrdá normalizácia pod vedením KSČ. Stratili sme desiatky tisíce emigrantov, stálo nás to 21 rokov neslobody. Rok 1968 priniesol skúsenosť, že takýto komunizmus sa nedá zreformovať. „Táto noc nebude krátka“, spieval Karel Kryl a mal pravdu. Mnohí potom zdvihli kotvy a stratili sa na Západe.

Na námestí rečnil Dominik Tatarka, okolo hrmotali tanky. Zrazu spustili paľbu na vežu  kostola Milosrdných bratov, padol Peter Legner, pri Univerzite Komenského zomrela Danka Košanová.

Nemožno zabudnúť na statočnosť tých dní, na hrdinské správanie národa. Dubček prvý preskočil tieň totality a napriek chybám a naivnej viere v socializmus s ľudskou tvárou, 8 mesiacov slobody stálo za to. Bol som často prekvapený, keď mi vo svete na slová Pražská jar, odpovedali slovom Dubček. Stalo sa mi to v Číne, vo Vietname, Japonsku, aj v Kórey. Stal sa symbolom odporu proti sovietskej totalite.   

Naši predkovia, najmä Česi, to pri nástupe socializmu nezvládli. Keď dnes vidím staré žurnály, ako „pracujúci“ nadšene tlieskali demagógom, hanbím sa. Dubček pochopil vývoj, stal sa tolerantnejší, aj k veriacim. Sestry, ktorým dovolili obnoviť rehole, volali „dubčekovky“.

V Dubčekovej histórii boli aj temné miesta – spoluzodpovednosť za nezákonnosti 50. rokov, v r. 1968 podcenenie nebezpečenstva okupácie, neinformovanie o Brežnevových listoch, aj kapitulácia v Moskve, v ktorej zohral zlú úlohu Gustáv Husák.

Andrej Sacharov sa vyznal štyri dni pred smrťou, 10.12.1989, že r. 1968 v ČSR ovplyvnil jeho osud. Ožila v ňom nádej a snaha verejne sa aktivizovať. Aj Michail Gorbačov, keď som s ním v marci 1994 robil v Kórey interview, mi povedal, že si Dubčeka vážil a že začiatok perestrojky a glasnosti bol v ČSR v r. 1968. Tanky však zahatili cestu, nastala normalizácia, v ktorej Dubček neurobil, ako iní, sebakritiku. Mnohí „hriešnici“ r. 1968 prosili KSČ o odpustenie, aj tak im to nepomohlo. Dubček vydržal byť sebou samým, až do novembra 1988 bol odpísaný, keď mu jedna z najstarších univerzít v Európe, Univerzita v Bologni, udelila čestný doktorát. V prejave citoval sv. Františka z Assisi: „Bože, daj mi dosť pokory znášať veci, ktoré zmeniť nemôžem, dosť odvahy zmeniť tie, ktoré zmeniť môžem a dosť rozumu rozlíšiť jedny od druhých!“ (do prejavu mu to vsunul historik Ivan Laluha).

Po r. 1989 som si ho vážil, mali sme v Prahe korektné vzťahy. Bol som s ním 2x v zahraničí, v Berlíne a Nardene, nevychádzal som z údivu, aký bol populárny. Mal politické ambície, vo VPN stál na čele vývoja. S ním sa zviezlo veľa komunistov, najmä z r. 1968, ktorí vývoj brzdili. Boli dlho odstavení a zacítili šancu. Ich „návrat k obrodnému procesu“ sa neujal.

Po revolúcii najmä Česi viedli proti Dubčekovi kampane, niekedy nechutné a nedôstojné. Je pravda, že jeho ambície boli privysoké, nechápal, že nie on, ale Havel bude prezidentom. Vo FZ Česi na neho útočili, napr. 30.10.1991 ODS vystúpila s požiadavkou jeho odstúpenia. Havel mu nežičil, škandálom bolo, že Tigrid mu nedovolil 17.11.1991 rečniť na Václaváku (mne dovolil). Dubček to ťažko znášal, Slováci to pokladali za útok proti ním.

Dubček sa ako predseda FZ, obklopil kolegami z r. 1968, ktorí vývoj nechápali. Bol slabý menežer, jeho ľudia mu nepomáhali. Keď som dojednal jeho rozhovor s kórejským novinárom, ktorý kvôli tomu priletel zo Soulu, sekretariát FZ ignoroval dohodu a poslal Dubčeka autom na Slovensko.  

Ľudia r. 1968, ktorí sa nedali znormalizovať, boli po prevrate v r. 1989 kritizovaní. Keď bola snaha ich rehabilitovať, zistilo sa, že mnohí z nich nemajú čisté ruky z 50 rokov. Tí komunisti, čo súhlasili s okupáciou, potom bezohľadne normalizovali, neskôr zasa vstúpili do strany a boli v nej až do revolúcie, neraz aj potom, vo vysokých politických funkciách.

Dubčekova autonehoda bola podozrivá. Havaroval 1.9.1992, v deň schválenia slovenskej ústavy. Aj vyšetrovanie bolo divné. Jeho zdravotný stav sa zlepšoval a náhle zomrel. Jeho priatelia z Bologne žiadali o jeho prevoz do Talianska, nepovolili ho. Dubček mal po nehode svedčiť v Moskve o r. 1968. Keby žil, bol by slovenským prezidentom, zomrel 7.11.1992, na výročie VOSR, práve keď sa FZ hádalo o zániku ČSFR. Spory boli aj ohľadne jeho štátneho pohrebu, niektorí pražskí politici ho nechceli. Štátny pohreb si zaslúžil, nakoniec bol, s trpkosťou Slovákov, pochovaný v Bratislave.

21.8.2005 som sa do Ríma vracal lietadlom z Paríža. Pred 37 rokmi nás v týchto okamihoch sovietske lietadlá a tanky obsadili. Keď som to povedal mladému Američanovi, ktorý sedel vedľa mňa a dva roky v Ríme pracoval, ruská invázia mu nič nehovorila, nič o nej nepočul. Musíme preto, najmä mladým, pripomínať tieto časy.